Nobody compares to you (h.s.)

3. Bozk

Išli sme smerom ku skrinkám a stále bol ticho. Už som to nemohla vydržať, tak som prehovorila prvá

„Tak, čo si chcel?" Pozrela som sa do jeho očí a videla som, že sa mi to s nejakého dôvodu bojí povedať.

 "Ale nič. Len som nechcel byť v triede. Chcel som sa trochu s tebou baviť." Nemala som mu na to čo povedať, tak som len ďalej šla k smerom ku skrinkám. " Vieš o tom, že si sa strašne zmenila? Skoro som ťa nespoznal." Uchechtol sa. 

"Väčšinou mi to hovoria ľudia, ktorých som nevidela vyše troch rokov." Uškrnula som sa naňho.

„Ale ja to myslím vážne. Nijak si to nevysvetľuj, ale páčiš sa mi." Pokračoval.

Čože? Práve mi povedal, že sa mu páčim? 'Ale taktiež povedal, aby si si to nijak nevysvetľovala, takže sa nevzrušuj.'

"Ďakujem?" Upravila som si vlasy a vybrala knihy na ďalšiu hodinu

"Neďakuj."

"Ale aj ty si sa zmenil." Mierila som na jeho výšku a tehličky, ktoré bolo vidno aj cez biele tričko. Tuším som zahliadla aj tetovania, ale nebola som si istá.

"V dobrom alebo v zlom?" 

"Myslím, že v dobrom." 

"Myslíš?" Nadvihol obočie. Prikývla som. 

"Výzorovo si sa zmenil, ale či aj povahovo, tak to netuším. Pretože ak stále rád provokuješ, tak si sa povahovo nezmenil." Myslela som na jeho neustále reči smerujúce na moju postavu, ktorá nebola práve najkrajšia.

"Tak ťa môžem uistiť, že som sa zmenil aj povahovo."

"To som rada." Zrýchlili sme krok, pretože zazvonilo na španielčinu. Ten jazyk som milovala. Odjakživa sa mi páčil. Ešte skôr, ako som prišla na túto školu, vedela som povedať nejaké jednoduché vety. Na tejto škole som mala rada všetky predmety - pravdaže okrem telesnej, lebo som drevo.

Táto hodina prešla rýchlo a ani sa na mňa nepozrel. Ja som sa naňho pozrela len kútikom oka. Vyzeral byť napätý.

Ďalšia hodina telesná, 'no super idem sa strápniť', povedala som si.

Vera na ceste do šatne chcela vedieť, čo mi povedal. Tak som jej prerozprávala celý náš rozhovor.

"Vážne ti povedal, že sa mu páčiš?" Ako ju poznám, teraz by najradšej vrieskala od radosti.

„Fakt." Prisvedčila som. 

Keď sme sa prezliekli, išli sme na ihrisko. Hrali sme volejbal. Pravdaže nechýbalo, že som párkrát netrafila loptu a narazila do spolužiakov. Keď som sa naňho pozrela, pozeral na mňa a smial sa. Super, tohto som sa bála najviac. Zosmiešnila som sa pred ním najviac, ako som vedela.

Po telesnej som sa rozlúčila s Verou, ktorá musela odísť domov skôr. Ďalej som pokračovala k ceste do triedy, keď sa vedľa mňa objavila jeho postava.

„Vidím, že nie si veľmi zdatná, čo sa týka športu." Povedal posmešným hlasom. Srdce mi od strachu vyskočilo, lebo som bola dosť zamyslená.

Pozrela som naňho a v jeho očiach bolo vidieť, že sa na mne dobre baví.

„Chcel si mi spôsobiť infarkt, či čo!" Vyletelo zo mňa. „A ako si videl, nie, nie som zdatná v športe."

„Prepáč, že som ťa vystrašil." Povedal s kajúcnym pohľadom. Akoby som sa naňho mohla hnevať, keď sa na mňa takto pozerá?

„Nehnevám sa na teba", povedala som, „len mi prosím už takéto infarktové stavy nespôsobuj."

„Okey, sme dohodnutý." Usmial sa na mňa s tím svojím krásnym úsmevom. Musím uznať, že mal krásne zuby.

Potichu sme šli do triedy.

„Ako sa má Gemma? Už som ju dlho nevidela."

„Má sa dobre, má priateľa."

„To som rada, pozdrav ju." Iba prikývol.

Posledné hodiny prešli rýchlo a už sme sa nerozprávali. Keď zazvonilo, zmizol. Ja som si pobalila veci a ponáhľala sa na autobus. Už sa stihlo rozpršať a ja som pri sebe, pravdaže, nemala dáždnik.

Ja som fakt opačná osoba. Keď je pekne nosím ho všade zo sebou a keď je škaredo nechám ho doma.

Postavila som sa na kraj chodníka a tisla si kabátik k telu. Začínala som mrznúť. Ako na moje nešťastie autobus meškal.

Pri zástavke sa zastavil čierny Range Rover. Pozrela som sa a bol tam Harry.

„Nasadaj", povedal s rozkazujúcim hlasom. Neváhala som a šla som na stranu spolujazdca. V aute bolo príjemne teplo.

Rozprávali sme sa o našich rodinách, také tie formálne rečičky okolo ich zdravia a tak.

"Môžem sa ťa niečo opýtať?"

„Pýtaj sa", povedala som mu. Tak trochu som mala strach z jeho otázky. Nikdy som nemala rada otázku, či sa ma môže niekto niečo spýtať. Nevedela som čo o mne chce daný človek vedieť. Mala som pocit neistoty, ktorý som nenávidela.

„Mala si už priateľa?" Čože? Prečo ho musí zaujímať práve toto? 

 „Nie," odpovedala som pravdivo

„ A ty?" Ty kokos, toto bola dobre sprostá otázka. Pravdaže mal.

„ Priateľa? Nie." Zasmial sa. "Ale priateľku áno. Jednu, ale rozišiel som sa s ňou, lebo som si uvedomil, že ju nemilujem."

„Aha", povedala som.

„Ale určite si do niekoho zaľúbená. Vidno to na tebe." No super. Čo mu poviem? 'Áno som a si to čistou náhodou ty'. Pravdaže. 

„Tak na toto tvoje tvrdenie nebudem reagovať." 

„Okey," otočil ku mne hlavu a usmial sa. Tie jeho jamky!

Ostatok cesty sme boli ticho. Keď sme došli k domu poďakovala som sa mu, že ma odviezol domov.

Keď som chcela vyjsť von, chytil ma za zápästie a urobil niečo, čo som nečakala. 

Pobozkal ma.

Ahojte

máme tu prvý bozk :3. Čo si zatiaľ myslíte? Len pre info: od budúcej časti sa to naozaj rozjede! Okey, dnes sa mi nechce rozpisovať, som ešte rozospatá. Majte sa :).