Venator

1. kapitola - Venator

Ako ľudské bytosti si vieme predstaviť veľa vecí a niekedy radšej žijeme v sebaklame, než aby sme si pripustili pravdu. Niekto sa chce cítiť milovaný, no nemá nikoho, kto by ho miloval, tak si predstavuje okolo seba svojich filmových hrdinov. Iný sa bojí sveta tak moc, že radšej si vybuduje vzťah s imaginárnymi bytosťami. No čo ak tieto postavy ožijú? 

Každý žijúci organizmus potrebuje socializáciu, avšak nie vždy môže niekam patriť. Radšej žije vo fantázií, rozpráva sa s bytosťami, ktoré nikto iný nevidí. Ale čo ak tohto momentu využije entita, ktorá chce niečo viac než spoločnosť? Čo ak chce žiť a páchať zlo na tomto svete? 

Je veľa otázok, na ktoré som dlho nepoznala odpoveď. Ale než sa priblížime k odpovediam na mnohé otázky, vráťme sa do reality. 

------

Začala sa jeseň. Stromy si začali obliekať farebné koruny a postupne strácať lístie. Teplota vonku sa ešte stále držala nad nulou. Slnko sa práve začalo dotýkať okrajov zobúdzajúcej sa krajiny. V pozadí budiaceho sa sveta zaznel ostrý tón zvonenia môjho telefónu. 5:45 ukazoval vibrujúci telefón. Rýchlo som klikla na tlačidlo ukončiť budík, inak by mi  o 10 minút opäť hral na nervy. Rozospatá som si sadla na kraj mojej postele a premýšľala, kedy tento "horror" skončí. Priateľ vedľa mňa nežne oddychoval. "Kiežby som sa k nemu mohla ešte na pár minút pritúliť a sladko spať až do ôsmej," pomyslela som si, keď som sa zdvíhala z postele, aby som sa prezliekla a prešla do kuchyne. 

V kuchyni som si zasvietila, aby som sa ľahšie prebudila a mohla si pripraviť desiatu. S priateľom už žijeme rok na byte v malom meste Orchis. Je to príjemná zmena. Máme čas na vlastné potreby a nemusíme sa báť, že nám rodičia budú meniť plány. Byt sa nachádza neďaleko železničnej stanice, na ktorú o 10 minút vyrazím, pretože o 6:30 mi odchádza vlak smer Nesciat. V Nesciate má sídlo veľa vysokých škôl a jednu z nich navštevujem aj ja. Mám zameranie ohľadom psychologických procesov jednotlivca a ich chápanie okolitého sveta. Orchis je od Nesciatu vzdialený približne 15 kilometrov, takže cestujem približne 20 minút vlakom, pričom vlak zastavuje na dvoch zastávkach. 

Po dojedení raňajok som sa zodvihla, zobrala si batoh so zápisníkom a dokladmi. V chodbičke pri vchodových dverách som si obliekla jesennú bundu a teplú obuv, odomkla som si dvere a vkročila do tmavej chodby, nášho bytového schodiska. Obyvatelia bytu ešte spali a po celej bytovke sa rozliehalo príjemné ticho. Potichu som zatvorila dvere a po tmavom schodisku som schádzala na prízemie. Bývame na treťom poschodí a na celej bytovke nefungujú schodiskové svetlá. Ani neuvažujem, či v tme sídlia monštrá, ktoré čakajú na svoju príležitosť. Pomaly a opatrne našľapujem po schodoch. Cez schodiskové okná už dolieha ranné svetlo a v šeru rozpoznávam dvere susedov. Obrázky detí na stene okolo vchodu a konečne prízemie. 

Už si odomykám dvere paneláku, keď v tom som zacítila pohľad na mojom chrbte. Viem, že za mnou nikto nemôže byť, lebo som jediná, ktorá v ranných hodinách opúšťa bytovku a pritom  z tmy počujem dupot nôh dospelého človek, ktorý sa ku mne približuje. "Musí to byť muž" pomyslím si. Ale než sa obzriem odomknem dvere, otvorím ich a s kľudnou mysľou vyjdem von. Keď som sa postavila na chodník pred bytovkou a obzrela som sa, aby som uvidela môjho prenasledovateľa, nikoho som nezazrela. Pokrčila som plecami a nasmerovala som si to na železničnú stanicu. 

Cesta vlakom bola príjemná, hudba zo slúchadiel roztancovala moje srdce a mohla som sa príjemne pripraviť na náročný deň. V škole som sedela vedľa Lili. Lila je veľmi inteligentná mladá dievčina, ktorá má srdce na správnom mieste. Pracujeme na všetkých projektoch spolu. Je štíhlej postavy. Má dlhé hnedé kučeravé vlasy, modré oči a oblieka sa do bežných farieb. Jej obľúbeným oblečením sú roztrhané modré džínsy a biele tričko.  Prvú hodinu sme mali prednášku z psychológie, ktorú som sa snažila vnímať, ale po skoro prebdenej noci, som sa skôr snažila nezaspať. To sa mi darilo, než profesor, nezačal opakovať učivo z predošlej prednášky. Mám pocit, že zabúda, kedy nám čo prezentoval, ale nemôžem mu to dávať za vinu. Má svoj vek a tak som rada, že ešte má silu na niekoho rozprávať.