,, Znova sa vidíme, chlapče." povedal s nechuťou strážca; Ja v inom tele.,, Ale tentokrát naposledy." ...
,,Ako pre koho!" povedal som? A znova ten hnusný pocit, keď sa hýbať nemôžem. ,, Ách, zase ty! Prečo ma nenecháš na pokoji!? pomyslel som si. ,, Mith, keby som sa do teba nemiešal, už by si bol mŕtvi. Ale, medzi nami, mne by to neprekážalo ako tebe." schladilo ma moje druhé ja. ,, Dúfam, že si to myslel sarkasticky!? Opovážiš sa ma ešte raz zmocniť!" pomyslel som si, ale nemal som to robiť. ,, Ako myslíš." a nechal ma. Mohol som sa hýbať sám! A teraz je to všetko na mne.,, Ak nechcem umrieť, musím sa snažiť." povedal som si. V tom momente na mňa strážca začínal útočiť. Vyrábal ohnivé gule a 'fúkal' ich na mňa. Stíhal som sa uhýbať, pretože bol veľmi pomalý.
Schoval som sa za jednu veľkú skalu. ,, Ešte že to je veľká miestnosť." pomyslel som si. Vymýšľal som plán ako sa dostať k tej knihe alebo ho poraziť. Obidve možnosti boli skoro nemožné. Alebo? ,,Ako ho moje druhé ja porazilo? Mysli Mith, mysli!" pomyslel som si. ,, No jasné! Že ma to nenapadlo skôr. Tiež ohnivé gule! " Skúsil som jednu vytvoriť, ale nedarilo sa. ,,Ako to len dokázal?"
A v tom BUM! Ten výbuch ma odhodil na druhú stranu miestnosti. Celkom slušná vzdialenosť.
,, Čo si tým chcel dokázať, chlapče." posmešne hovoril strážca. ,, Ty si myslíš, že by si ma dokázal poraziť jedným mávnutím ruky? MUHAHA! To si na veľkom omyle! Už nie si ako predtým.Teraz si nič, iba veľká nula. Ani túto úlohu si nezvládol. Všetci na teba spoliehali, a ty si ich sklamal. No čo, ospravedlniť sa už je aj tak neskoro. Všetkých som pozabíjal ja osobne! A ty si ďalší na rade!" a to bola posledná kvapka. Zúrivosť vo mne začínala kypieť. To on zabil môjho brata a ďalších?! Nemal som ho rád, ale nemôžem povedať, že som ho nenávidel.
Postavil som sa, a zrazu som v sebe cítil veľkú energiu, moc. Všetko som vložil do ruky a tá mi začala strieborno žiariť. Napodobil som pohyby, keď som bol ovládnutý, a vytvoril som velkú ohnivú guľu a strelil doňho. Nebol pripravený a tak sa tej guli nestihol vyhnúť. Odhodilo ho to a buchol sa o stenu. Rýchlo sa postavil a tiež na mňa strelil guľu. Chytil som ju a vrátil svojmu majiteľovi. Uhol sa a pripravil mi dve ohnivé gule. Stihol som odskočiť. A ďalšie; tento raz ich bolo päť. Mávol som rukou a tie sa vo vzduchu rozpadli. Luskol som prstami a nemohol sa pohnúť; bol ako zmrznutý. Vyčaroval som meč a prišiel k nemu. V jeho očiach som zbadal strach a nenávisť. Neodpustil som si ani posledný úškrn: ,, Kto koho chcel zabiť?" a odsekol som mu hlavu.
Ako som to urobil, všetka moc pominula. Bol som veľmi vysilený z toho, čo som urobil. A v tom mi vlastne došlo, že som zabil človeka. Strach a zúrivosť nahradili výčitky:,, Ja....Ja... Ako som to mohol spraviť!? Ako som ho mohol zabiť!?..."
,, Ták Mith, nevedel som že si taký drastický. Začínaš sa mi páčiť viac ako predtým!" a ja som vedel, že sa škodoradostne usmieva.
