Aj mačky pijú čaj

01.

Ten augustový týždeň sa začal pokojne, hoci daždivo, pre obyvateľov jedného obytného komplexu v starom meste. Ale im to neprekážalo, keďže dážď aspoň zmiernil vysoké teploty, ktoré trápili ľudí behom niekoľkých predošlých dní. Príjemný chladný vzduch vyhovoval tigrovanému kocúrovi, ktorý sa rozvaľoval na rímse budovy a užíval si chvíľu, keď spŕška práve prestala. Volal sa Marko, a hoci nikomu konkrétnemu z komplexu nepatril, žil tam spolu s jeho ľudskými obyvateľmi. No to, že nemal žiadneho pána, neznamenalo, že ľudí, ktorí tam bývali, nevnímal ako svojich. Naopak, dával to najavo všetkým túlavým zvieratám mesta Košice. Tie už dávno vedeli, že komplexu vládol pevnou labkou, a tak sa k nemu nikto, bez jeho dovolenia nepriblížil.

V túto chvíľu si však vládca komplexu užíval pokojné ráno a trávil si raňajky, ktoré mu dopriala pani Zita z bytu na druhom poschodí. „Tá naozaj vie, ako sa zavďačiť mačke," povzdychol si spokojný kocúr a pretočil sa na druhý bok.

Náhle zdvihol hlavu a nastražil uši. Vyskočil na nohy a prešiel k okraju balkóna, odkiaľ videl čo sa dialo na zemi. Bytový komplex bol stavaný tak, že v strede budovy sa nachádzalo veľké átrium s lavičkami a zeleňou. Dalo sa doňho vojsť cez oblúkový priechod na východnej strane budovy. Marko sa ale pozeral k severnej strane, odkiaľ videl vyjsť správkyňu komplexu.

Mladá vyšla na nádvorie, skontrolovala svoj krémový kostým, ubezpečila sa, že nikde nie je nijaká veľká mláka, a vykročila k oblúkovému priechodu. V rukách držala zväzok akýchsi papierov, dáždnik a na tvári mala výraz nadšenia a nedočkavosti.

„Tvári sa ako mačky žijúce za japonskou reštauráciou, keď čakajú na zvyšky," komentoval Marko zamyslene, ako ju sledoval, kým mu nezmizla z očí. Vŕtalo mu hlavou, čo sa to asi dialo v jeho domove, že sa jeho správkyňa správala tak nadšene takto skoro ráno, keďže normálne bola touto dobou ešte v posteli a dospávala, ak nemala priveľa práve. Nešlo o rekonštrukciu, tú skončili už pred dvoma týždňami a pokiaľ vedel, ďalšia sa nechystala. V poslednej dobe sa navyše nikto na nič nesťažoval, takže to nemohlo byť ani to. Navyše bola Diana až príliš nadšená na to, aby išlo o sťažnosť. Jediná ďalšia možnosť bola...

Zelené oči sa mierne rozšírili. Otočil sa a pobehol k odkvapovej rúre, po ktorej tryskom vyšplhal na strechu a prešiel k južnej strane komplexu, kde sa nachádzal neobývaný podkrovný byt.

Usadil sa pod jedným zo strešných okien, odkiaľ sledoval, čo sa bude diať pod ním.

------------------------------------------

Čierne SUV zastalo na vyhradenom parkovacom mieste a jeho šofér, vysoký muž so širokými ramenami a vlasmi farby škorice, vystúpil. Jeho hnedé oči sa rozhliadli naokolo, aby sa uistil, že ho GPS navigácia priviedla na správne miesto. Vzápätí sa ich majiteľ otočil a prešiel k dverám spolujazdca. Z auta následne, s jeho pomocou, vystúpila blonďavá žena s veľkými modrými očami, ktorá sa na muža usmiala a s úžasom si prezerala komplex pred nimi. Na rozdiel od svojho spoločníka, ktorý bol oblečený elegantne a do tmavých farieb, bola ona zahalená do farieb, pričom jej výzoru kráľovalo žiarivé kimono.

Muž ju pri tom sledoval a na stoickej tvári s kozou briadkou sa objavil malý úsmev. „Je to podľa tvojich predstáv, drahá?" opýtal sa jej.

„V skutočnosti to vyzerá ešte lepšie ako na fotkách!" odvetila blondína a naklonila sa do auta. „Dievčatá, vystupovať! Je čas sa zoznámiť s naším novým domovom!"

Na toto vyzvanie sa otvorili zadné dvere auta a vyskočilo z nich sedemročné blonďavé dievčatko. „Okay, mommy!" usmiala sa maličká. Mala na hlave malý slamený klobúk a na sebe kvetinové tričko a svetlé nohavice.