Prídem ti moc citlivá?

Zasype nás sneh

Zasnežená Bratislava.
Ulice ticho dýchajú mrazom,
lampy vrhajú tiene, čo sa mi smejú do tváre.
Chodník škrípe pod ťarchou mojich krokov,
každý z nich je hlasnejší, než by mal byť.

Vzduch má chuť chladu a ľútosti.
Každý nádych je spomienka,
čo ma šľahá cez líca –
tvoje slová, ostré ako sklo.

„To nič,“ klamem si,
ruky hlboko vo vreckách,
ale aj tam mrzne.
Sneh padá, hromadí sa,
ako keby chcel prikryť všetko,
vrátane toho, čo si povedal.

Kráčam.
Videla som ťa pred chvíľou,
ale teraz si vzdialený,
ako keby si nikdy nebol blízko.
Aj ten panelák predomnou má viac života,
ako ja v tejto chvíli.

Vystúpam tie špinavé schody,
každý stupeň mi šepká tvoje meno.
Vstúpim do prázdneho bytu,
čo vonia po starých kompromisoch a studenej káve.
Sadnem si na posteľ,
čo teraz patrí len mne,
ale je oveľa menšia, ako by mala byť.

A ten sneh vonku?
Nech padá.
Nech pochová všetko,
aj to, čo som bola, keď som bola s tebou.