Čo skrýva?

8. časť

Po zoznámení sa s Rayom a Samom, ako sa mi tí dvaja predstavili, som podišiel ku dverám a vošiel do triedy.
Oni dvaja vraveli, že sa na hodinu nehodlajú vracať, tak som tam šiel sám. Z mojich myšlienok ma vytrhol až príliš hlasný a krikľavý hlas postaršej učiteľky.
"Čo si to dovoľuješ?! Zostávaš po škole aby ti to bolo jasné a-" zarazila sa keď vo dverách uvidela mňa namiesto osoby, ktorej ten krik mal právom patriť, predpokladám Sama alebo Raya. Asi budeme dobrí kámoši. Ale ako sa na mňa ten Ray pozeral sa mi nejako nepozdávalo. Zamračil som sa nad tým, ale hneď nahodil perfektný úsmev. Predsa len sa na mňa začali všetci pozerať.
Učiteľka bola celá červená z toho, že sa vykričala na nevinnú osobu a nevedela, čo má robiť, tak bola radšej ticho a čakala dokedy sa predstavím a poviem jej, načo som sem prišiel.
Niektorí, už moji spolužiaci, sa na mňa pozerali s otáznikmi v očiach. Niektorí zas len čumeli do blba a ani nevnímali, že sú v škole. A všetky dievčatá na mňa, pre zmenu, čumeli zamilovane a pýtali sa navzájom medzi sebou, či vyzerajú dobre a bla bla bla. Veď viete, také tie babské reči.
Učiteľku asi za ten čas osvietilo a prihovorila sa mi.
"Nie si náhodou ten nový študent?" dopovedala a pokynula mi aby som k nej podišiel. Tak som pristúpil ku katedra začal jej vysvetľovať, že som nový študent a, že som mal prísť až zajtra, ale že som prišiel skôr a tak.
Keď to všetko pochopila, tak sa mi predstavila, privítala ma tu a povedala mi aby som sa predstavil triede.
"Ako už asi viete, alebo ste si to domysleli, som váš nový spolužiak. Volám sa Chris Lender a mám 18 rokov. Rád vás spoznávam" a uštedril som im jeden veľký falošný úsmev, ktorý, samozrejme, brali za pravý. Niektorí ľudia sa dajú tak ľahko oklamať, až ma to udivuje. Asi si nikdy nezvyknem. Možno časom, ale nadávam tomu veľké nádeje.
Učiteľka mi povedala aby som si sadol na nejaké voľné miesto, ale, aby som bol úprimný, bál som sa tých dievčat. No keby ste ich videli, tie ich výrazy lačné po nejakom mäsku. Bál som sa okolo nich prejsť. Ani sa nedivím, prečo chlapci sedia na pravej strane a tie divné stvorenia na tej druhej. Dobre musím priznať, že nie všetky boli rovnaké, niektoré vyzerali normálne. Prečo museli byť jediné voľné miesta práve pri nich? Ľutoval som sám seba.
Doriti Chris! Čo to stváraš, veď to sú len dajaké dievčatá. Čo vy tu mohli urobiť? Zjesť ťa? Spamätaj sa. Hovoril som si. A vkročil do uličky a sadol som si na najbližšie voľné miesto. Keď som sa prizrel bližšie, na lavici bolo vyrezané ALEX bolo to trochu kostrbaté a nerovnomerné, ale bolo to celkom pekné. Zo zamyslenia ma vytrhol dievčenský hlas zozadu.
"Tam sedí Saša. Sadni si radšej ku mne. Keď príde bude nahnevaná, že niekto sedí na jej mieste," otočil som sa za hlasom a uvidel peknú ryšavovlásku s hnedými očami a červenala sa. To ich až tak veľmi vyvádzam z miery? A v duchu som sa zasmial.
"Ináč, som-" nestihla sa predstaviť lebo ju prerušila učiteľka tým jej hnusným hlasom. To bude utrpenie na jej hodinách. Vzdychol som si, otočil sa jej smerom a počúval, čo má na srdci.
"Nepočúvaj ju. Sadni si kde chceš. Je to jej chyba, že nechodí do školy. Netráp sa tým, a navyše ona príde do školy možno až o dva týždne. Tak to u nej chodí. Vždy," celé to postupne stupňovala a posledné slovo takmer kričala. Obdivujem tých páru jedincov, ktorí ju dokážu ignorovať a tváriť sa, že tu nie je.
Hodina ďalej pokračovala možno 10 minút a potom zvonilo. Konečne. To je ale otrava. A to som tu ešte len nejakú polhodinu. Ja asi nevydržím chodiť do tej školy päť dní v týždni, bohvie koľko hodín v kuse. Vytiahol som rozvrh z vrecka a pozeral na hodiny. Vydýchol som od úľavy, keď som zistil, že teraz bude posledná hodina. A ešte k tomu telesná. Mmm, tú ja môžem a usmial som sa.
Predo mňa sa postavilo nejaké dievča, ktoré som si predtým ani nevšimol. Mala blond vlasy, modré oči a mala ideálne miery pre mužské oko.
"Ahoj, som Claire," predstavila sa mi a podala mi ruku. Ja som jej ju chytil a pobozkal.
"Ahoj," odzdravil som sa jej a žmurkol na ňu. Prekvapilo ma, keď sa namiesto červenania sa na mňa usmiala. Jej úsmev bol extrémne zvodný, no so mnou to nič nerobilo. Koľko takých som už videl, a vtom som si opäť spomenul na to dievča. Prečo mi len stále lezie do hlavy.
"Sakra!"
Claire sa zhrozila a vytrhla ruku z môjho zovretia.
"Hmm.. Ja som to povedal nahlas?" zatváril som sa ospravedlňujúco a usmial som sa na ňu.
"Dosť nahlas," odpovedal hlas spoza mňa. Poznal som ho. Bolo to to dievča, čo sa mi nestihli predstaviť. Chcel som sa za ňou otočiť, ale ona už stála predo mnou.
"Prepáč, len som sa nad niečím zamyslel."
"To je v pohode," povedala Claire a odišla z triedy. Ostalo tu ešte pár dievčat, ktorých hlavná téma na rozprávanie som bol ja. Strkali sa a hovorili, Ty za ním choď akoby som bol izolovaný a nepočul to. Povzdychol som si. Jack tým bytom si to asi u mňa neudobríš. Toľko pošukov v jednej triede. Dufam len, že ta ryšavka bude normálna. A keď už sme pri nej, ešte stále stojí predo mnou.
Pribehli k nej nejaké ďalšie dievčatá a pýtali sa jej rôzne veci. Nejaké blbosti, chuderka. Ledva stála na nohách. No ich hlavným cieľom nebola ona, ale ja. Ryšavku som už ani nevidel tak sa tie dievčatá pritlačili k mojej lavici. Ani len triedu som nevidel.
Jedna cez druhú vraveli svoje mená a ktovie čo ešte. Ja som len zavrel oči postavil sa a snažil sa byť pokojný. Nejako to nešlo a vrcholom bolo, keď ma niekto chytil za ruku a potom za druhú. Otvoril som oči a pozrel na všetky vražedným pohľadom. Nič som nepovedal, len smeroval ku dverám a oni mi vytvorili koridor. Bol som rád, že sa uhli. Neviem čo by som robil, keby sa na mňa povešali ako vianočné ozdoby. Vyšiel som na chodbu a tam bola ryšavka aj s nejakou jej kamoškou. O niečom sa horlivo rozprávali. Prišiel som k nim, lebo som si uvedomil, že neviem, kde je telocvičňa.
Keď si ma všimli, tak ryšavka sa usmiala a jej kamoška sa jej len pozdravila, zakývala jej a že sa uvidia na telesnej.
"Ahoj, predpokladám, že nevieš, kde je telocvičňa," ja som sa len usmial, že uhádla.
"Tak poď za mnou. A som Klea," zastavila ku mne ruku, a keď som k nej mieril tou mojou, len dodala "Len ňou potras. Žiadne bozky neakceptuje," a zasmiala sa. Ona je šialená? Rozpráva o svojej ruke v tretej osobe. Ale čo, no. V skutočnosti sme všetci šialenci. Tou rukou som jej len potriasol a už ma viedla chodbami. Smer- telocvičňa, už sa nemôžem dočkať.

Tak a som tu zas s novou časťou príbehu Čo skrýva? Dúfam, že sa vam časť páčila, asi bola úplne o ničom, ale ďalšia by mala byť zaujímavejšia.
Už je to dlhšia doba, čo som nepridáva žiadnu, ale dúfam, že sa mi podarí zase pridávať časti pravidelne.
Zas a znova, ako v každej časti, vám všetkým ďakujem za to, že môj príbeh čítate, hlasujete a komentujete.
Tak zas v ďalšej časti.
Papaaaaa :3

~Vaša KeyRinka ^^

XOXO