Russian love

Part 18 - Som výnimočná?

Kráčala som po hlavnom námestí v Moskve. Pofukoval jemný vánok. Šaty mi viali. Bola som nervózna zo stretnutia s Ruskou hokejovou hviezdou. Dúfala som, že moje oblečenie je decentné. Šaty s čiernym vrchom, dlhými rukávmi, veľkou mašľou okolo môjho pásu a staroružová sukňa pod kolená.Cez plecia som mala prehodený ľahký kabátik. Na nohách som mala obuté slabo ružové topánky na opätku. V ruke som zvierala čiernu listovú kabelku. Pred gigantickou stavbou ma čakal muž v bielej košeli, čiernych nohaviciach a tmavomodrým sakom. Napriahla som ku nemu ruku.

"Dobrý deň, Jacksonová. Teší ma."

"Kovaľčuk, ale to už obaja vieme. Potešenie je na mojej strane," usmial sa.

Pohol sa smerom vpred. Rýchlo som ho nasledovala. Opätky mi klopkali po dlažbe. Otočil sa ku mne a položil otázku:

"Čo študujete?"

"Momentálne som na strednej škole s vašim synom."

"Ach...prepáčte, zabudol som," zamračil sa. Zrejme sám na seba.

Zastavili sme sa pred maličkou kaviarňou. Chytil kľučku, potiahol dvere a pustil ma dnu. Vo vnútri bola kaviareň, veľmi útulná. Hostia mali na výber klasické stoly a hojdacie siete. Bola som z toho prekvapená, kedže som nič na takýto štýl nevidela. Prišla k nám čašníčka. Zdvorila sa pozdravila a následne nás viedla k stolu na ktorom bol štítok s nápisom RESERVE. Rýchlym pohybom ho odstránila a odišla. Odsunula som si stoličku a sadla si oproti nemu. Zdvihla som nápojový lístok a začala si ho prezerať. Po chvíli ticha prehovoril.

"Musíte byť výnimočná slečna Jacksonová."

Položila som nápojový lístok pred seba a pozrela na pána Kovaľčuka.

"Prečo si to myslíte?" skúmavo som sa ne neho zahľadela.

"Myslím si, že by Dmitrij nedohodol stretávku len tak hocikomu."

Chápete? Iľja Kovaľčuk si o mne myslí, že som výnimočná. Skľudni sa Jacksonová...vie o tebe len toľko, čo mu povedal Dmitrij uzemnilo ma moje druhé ja.

"Máte veľmi talentovaného syna. Čo hovoríte na jeho zranenie?"

"Nie je to príjemné mať zraneného syna. Bol som veľmi nahnevaný, že si nedával pozor. Raz som mal podobné zranenie a neprial by som ho nikomu."

Medzitým k nám prišla čašníčka.

"Čo si dáte?" zdvorilo sa usmiala.

"Dám si čierny čaj," poprosila som.

"Jedno preso s mliekom, poprosím."

Kývla na nás hlavou a odišla.

"Dmitrij mi spomínal, že na ľade sa cítiš ako doma."

"Váš syn neklamal."

"Od koľkých rokov korčuľuješ?"

"Tuším od troch. Môžem sa opýtať ako ste sa dostali k tomuto športu vy?"

Trocha som sa pomrvila na stoličke a prehrabla rukou vlasy.

"Otcov kamarát bol hokejový tréner. Raz sa zhodli na tom, že mám na hokej dobrú postavu a primeraný vek na začatie športu."

"Do koľkých rokov chcete hrať?" položila som ďalšiu otázku.

"Sám uvidím ako na tom bude moje zdravie. Nebudem to nasilu tlačiť do nejakého vysokého veku," pery sa mu sformovali do malého úsmevu.