hlasy (P)

-2-

Nechápavo som sa zamračila. Pomôcť? Obzrela som sa, no presne ako som čakala. Nikde nikoho. Zamračene som papierik pokrčila. Asi si niekto pomýlil skrinku. Obula som si prezúvky a vybrala som sa do triedy. Prudko som otvorila dvere a vyrazila som k svojej lavici. Tašku som hodila pod ňu a z vrecka som vytiahla mobil so slúchadlami. Tie som si zastrčila do uší a pustila som hudbu. Do uší mi udrel hlas Adele. Milujem jej pesničky. Vždy zodpovedajú mojej nálade. Jej hlas bol chrapľavý a krásny. Pomalý rytmus k nemu dokonale pasoval. Pomaly som si začala uvedomovať aká som unavená...
♠
,, ...a potom povedal, že to bola nuda. Chápeš?" Zo spánku na lavici ma prebral hlas Jakoba. Spolužiaka. Najžiadanejšieho chalana pod slnkom. Jeho vlasy farby horkej čokolády skvele ladili k jeho orieškovým očiam. Každé dievča ho chcelo. Takmer. Okrem mňa. Mne vždy pripadal ako nafúkaný sukničkár. A pán nafúkaný sukničkár práve vysvetľoval svojim priblblým priateľom nejakú príhodu. Dievčatá okolo neho stáli, ako okolo nejakej celebrity a každú jeho vetu zakončili piskľavým chichotom. V ušiach mi stále znela hudba a tak som si ju vypla.
Nikto si ani neuvedomil, že som spala. No čo som mala čakať? Do triedy vrazila učiteľka a dievčatá sa sklamane vybrali k svojim laviciam. Sadali si vo dvojiciach a ja som zamračene pozrela na prázdne miesto vedľa mňa. Mal som jednu kamarátku. Jedinú. Volala sa Paige. Bolo to pred tromi rokmi. Do šiesteho ročníka prišla stratená. Jej mama zomrela, keď bola ešte bábätko. Otec ju opustil. Dostala sa do detského domova. Potom si ju adoptovali. Boli to veľmi milí ľudia a ona si ich obľúbila. No v sekunde o nich prišla. Auto našli v priekope. Adoptívni rodičia mŕtvi. Cez týždeň bola niekoľko krát v riaditeľni. A nielen ten. Toho roku prepadla. A aj toho ďalšieho. Vlasy si prefarbila na zelenú. Smútok topila v cigaretách. Prehodili ju na našu školu v nádeji, že sa polepší. Naivná nádej. Vyvádzala ešte viac. A ja som jej častokrát pomáhala. Najprv to boli maličkosti. Med na kľučkách, lepidlo na kriedach. To sa nám vždy prepieklo. No potom... Záchody uravené tak, aby špliechali vodu pri každom dotyku. Nezmyteľný sliz v skrinkách. Registre pofarbené farbou na textil. Požiarne poplachy. Spolužiaci o Paige šírili rôzne klebety. Vraj pracuje v nočnom klube. Kradne kôli cigaretám. Zavraždila si rodičov. Vedela som, že to nebola pravda. Paige si zarábala roznášaním novín. Nikdy nič neukradla. A podobne ako ja, nemala priateľov. Často mi rozprávala o krajine, kde je všetko dokonalé. Kde by sme mohli bývať spolu a nikto by nám nerozkazoval. Bola to úžasná predstava. Pri Paige hlasy vždy zanikli v jej príbehoch. Nevadilo jej, že mám iba dvanásť, hoci ona mala štrnásť. Mali sme veľa spoločného. Naše šťastie však netrvalo dlho. Niečo ho muselo narušiť. Paige hovorievala, že naše priateľstvo môže narušiť iba smrť. Bohužiaľ, mala pravdu. Onedlho jej zistili rakovinu. Zomrela. Samozrejme, všetci jej smrť pripisovali mne. Ja som bola predsa jediná osoba s ktorou sa bavila, či nie? Celé dni som však chodila ako bez duše. Nerozprávala som. Nejedla som. Jej smrť ma úplne zdrvila. Najlepšia priateľka. Nie. Bola viac než to. Bola mi sestrou. Nikdy sme sa nepohádali. Tie dva roky, čo som ju poznala, boli najlepšie v mojom živote. Necítila som sa odstrčená. Necítila som sa tak... sama. Po jej smrti som si uvedomila aká som odstrkovaná. Nenávidená. Všetci sa ma stránili. Bočili odo mňa. Báli sa ma. Odvtedy som bola na všetko sama. Rozprávali sa so mnou iba učitelia a spolužiaci, ktorí si chceli odpísať úlohy. Kamarátky som nemala. Keď sme dostali inú triedu, všetci počkali kým si sadnem a potom si sadli čo najďalej odo mňa. Poobzerala som sa po triede. Najbližší spolužiak sedel dve lavice ďalej. Učiteľka spustila ďalšiu nudnu prednášku a ja som si začala kresliť. Vtedy sa dvere rozrazili a dnu vbehla svižným krokom riaditeľka. Mala zelené sako a čierne nohavice. Pripochodovala ku katedre a zavolala si učiteľku. Ako poslušný psík prišla k riaditeľke. Tá je niečo pošepkala do ucha a učiteľka prikývla. Riaditeľka sa otočila k dverám. Stál v nich chlapec. Blond vlasy mal zostrihané na ježka a hnedými očami skenoval triedu. Na perách mu pohrával šibalský úškrn. Vykročil k riaditeľke.
,, Žiaci toto je Theodor Bane. Je to váš nový spolužiak. Správajte sa k nemu slušne." oznámila riaditeľka. ,, Choď si niekde sadnúť Theodor." povedala už tichšie. Pozrela som sa na triedu. Dievčatá vyzerali unesené. Tá iskra, ten úsmev... Pretočila som očami. Ďalší namyslenec. pomyslela som si. Chlapci zrejme našli svoj nový vzor. Jakob odohnal svojho spolusediaceho a potľapkal po stoličke. Theodor okolo neho bez povšimnutia prešiel. Jacob zalapal po dychu. Zrejme ho ešte nikto neodmietol. Viacero dievčat ho zavolalo k sebe. Sklopila som oči. Bolo mi jedno kam si akýsi Theodor sadne. Pozrela som sa na kresbu. Bol na nej letiaci motýľ. Boli to však iba obrysy. Začala som kresliť vnútro krídel, keď som začula niekoho dych. Bol tesne nado mnou. S očakávaním učiteľky som zdvihla hlavu. Stál tam Theodor.
,, Je tu obsadené!" sykla som.
,,Kto tu sedí? Tvoja mŕtva kamarátka?" provokačne zdvihol obočie.
,, Ona... Je chorá." vyhlásila som.
,, Z rakoviny sa nevylieči každý." oznámil a hodil tašku na druhú stranu lavice. Zostala som príliš prekvapená aby som niečo odvrkla. Spolužiaci naňho tiež civeli ako na prízrak. Najkrajší chalan na škole s psychopatickou čudáčkou sedia v jednej lavici? Ja som s nimi úplne súhlasila. Jediné čo som chcela bolo, aby vypadol. Vtedy mi vybil dych. Na lavici sedel lístok. Tým istým písmom ako predtým tam bolo napísané:
...len mi to musíš dovoliť.

A

hoj ľudia! Osobne nenávidím poznámky autora, no toto je dôležité. Vlastne sú to dve veci.
1, niektoré znaky vás možno poplietli:
♣= flashback
♠= neskôr
♥= Violine predstavy
♦= poznámka autora
Viem, tie dve posledné tam ešte neboli ale asi (asi! Pozor na to!) tam budú.
2, som na dovolenke, čiže nemám moc čas písať. Keď sa vrátim, začnem písať. Kapištó? Kommenty & votey potešia.