Just one book-Midnight love

25.

Toto "Nicolasovo obdobie" bolo inšpirované pesničkou ktorú máte na začiatku. Text sa k tejto časti dokonale hodí. :3 Pre lepšiu atmosféru odporúčam pustiť. :) ( dám signál :D )

 

25. časť

„Ako vieš, že máme ísť práve k vám domov?"

„Lebo tie kľúče tam nechal on. Chýbajú kľúče od auta, no od domu sú tam." povedala som a nervózne si krúžok točila okolo ukazováka, zatiaľ čo Leo riadil a ani veľmi nesledoval na akom čísle je ručička tachometra. Pre istotu ma Leo šikovne ozbrojil, rovnako ako seba.

Zastali sme pred naším domom, našťastie sami, no okrem nás tu bolo odparkované Nicolasovo auto. Akože, naháňa nás polícia, teda hľadá, a on si tu kľudne parkuje? Super, bráško.

„Hovorila som to."

„Dobre, dobre." rezignoval. Pozrela som na to malé autíčko, ktoré sme Nicolasovi hľadali na eBay dva mesiace, len aby mal originálny darček k narodeninám. A páčilo sa mi, keď sa tomu tak potešil. Ešte teraz som sa jemne usmiala. Zhlboka som sa nadýchla a naraz sme vystúpili. Neunúvali sme sa na tichý príchod, keďže Nicolas určite počul motor auta. Prišli sme k vchodovým dverám, no niečo ma zastavilo.

„Nebude tu." povedala som a Leo pozrel na kľúče.

„Lebo tie kľúče si nezobral."

Obišli sme dom a našli ho ležať na lehátku. Mal na sebe čierne rifle, tyrkysové tričko a na ňom čierne sako s rukávom po lakeť. Mal štýl, to som musela uznať. Aj vtedy v boji si dal na svojom vzhľade záležať, nehovoriac o učesaných vlasoch.

No niečo držal v rukách. Lepšie som sa prizrela a zistila, že sú to krížovky.

„Už som si myslel, že ani neprídete." povedal a ani nezdvihol pohľad.

Nadvihla som obočie: „Nebodaj si tu čakal celé dni?"

Vysmial ma: „Za to mi nestojíte, Charlotte."

Au. Ale tak čo som mala čakať?

„Leo." ohlásil ho. Leo len nebadateľne tŕpol, pripravený každú chvíľu bojovať, „Aké je plemeno psa na osem písmen?"

Leo sa najprv zatváril nechápavo, rovnako ako ja a potom sa zamračil. Nicolas konečne zdvihol zrak a pozrel po ňom: „Ty si teda nápomocný." povedal ironicky a krížovky s ceruzkou hodil na stolík vedľa seba a ruky si dal za hlavu a nechýbal mu úškrn.

S prižmúrenými očami pozrel po mne: „Nové šaty, sestrička? Hodia sa ti."

Mala som na sebe bordové dlhé nohavice a bielu blúzku na ramienka. K tomu doladila čierne tenisky. Zamračila som sa: „Netáraj hlúposti a povedz prečo si nás sem zavolal."

* Teraz :) *

Povzdychol: „Tak aspoň raz som chcel byť priateľský a ty mi to vyčítaš. Teba človek neuspokojí nikdy, že? Alebo sa mýlim?" pozrel provokačne na Lea a ten už vystrelil dopredu, no stihla som ho chytiť, div som nepadla.

Nicolas vstal z lehátka: „Pokoj, pokoj. Citlivá téma? Tak to necháme tak." uškrnul sa, až sa mi jeho správanie hnusilo. On celý sa mi hnusil. Chýbal mi môj starý Nicolas.

Spravil dva kroky k nám a už bol od nás len na krok. Vystrel sa a premeral si nás: „Zavolal som vás z jednoduchého dôvodu. Keďže ste sa na priateľov vykašlali, tak som vás nemohol mať všetkých pokope..."

„Ublížil si im?!" povedala som nahnevane a predstúpila pred neho.

Zhora sa na mňa pozrel: „Odkiaľ sa v tebe vždy berie toľko odvahy, sestrička?"