Prežila som...

Untitled Part 1

Pamätám si. Studeným, vlhkým večerom sa plahočím roľou. Vietor mi prefúkava sukňu a moje bosé nohy ma podchvíľou oziabajú. 

Topánky nosievam iba do školy a do kostola. Nechcem ich predsa zodrať, na rok možno budú dobré sestre. Nie sme bohatá rodina, ale aspoň máme na jedlo a občas na šaty. Nastali ťažké časy a nás je veľa, a tak naše oblečenie často bývava obnosené. Som najstaršia, teda až po Karlovi, tak je mojou povinnosťou zaopatriť súrodencov. Keď sú doma iba stará matka, musím navariť i upratať ja, bo ony sú nevládna. Často ani do školy nejdem, čo dozerám na malých, ba dakedy i na deti z celej ulice.

I teraz, pani macocha nakázali, mne a Jankovi, by sme šli po chlieb. Od nášho domca to nebola dlhá cesta. Trebalo ísť cez pole i železnicu, tá tadiaľ prechádzala. Na poli boli navŕšené kopy slamy, iba pozbierať.
Moja dedina nebola veľká, no i tak bola bez spoločnosti cesta k pekárovi otupná. Bola som vďačná, že i Janko ide, aspoň som mohla zapriasť rozhovor. Pani macocha, bo ony sú mu matkou, povedali, že by sa troška priučil pochôdzok, i keď ešte ani do školy nechodí. I tak, zväčša ma otecko posielali po chlebík za brieždenia, by bol čerstvý celý deň. Dnes však neboli doma a chlieb sa minul práve pred zotmením.
"Marika, poď, už sa stmieva!" vyruší ma zo zadumania Janko. Pravda. Po zotmení často počuť siréna. Ponáhľame sa. Stojíme pred koľajami a čakáme, pokým prejde vlak. Nevezie ľudí.Vykročíme a koľajnice i pole nechávame za sebou.
Pekára sme, chvalabohu, ešte zastihli. "Joj, Marienka, Janko, čože ste tak neskoro prišli? Či vás otecko poslali?" "Nie," povedám, "otecko odišli na trhy. Vrátia sa až zajtra na svitaní." "Mamka povedali," začal Janko, "že by sme kúpili kúštek chlebíka, nemáte?" Isteže mal, ešte nám i väčší nameral. "Len sa dobre najedzte, deti!" zvolal za nami.
Po ceste domov sa s Jankom zavše rozprávame.   

Náš rozhovor odrazu utne ten najstrašnejší zvuk na svete. Sirény. Príšerný zvuk sprevádzaný výkrikmi sa ozýva z každej strany. Vtom som pochopila: bombardovanie! A my s Jankom tŕpneme bosky a v tme uprostred ulice a nevieme, čo si počať. Bojím sa, i Janko sa bojí, navrávam mu, že iste budeme v poriadku.Blížime sa ku koľajniciam, keď si uvedomím, že sa nedostaneme domkov. Útok je predsa na železnicu. Vše kolom nás vybuchuje, ba či, i pred nami. Strhávam Janka k zemi, kľačím, stláčam si uši aby mi nedalo počuť výkriky hrôz okolo, by som to mala čím skôr za sebou. Bodaj by sme prežili. Bodaj by sme boli doma a chúlili sa s ostatnými v pivnici. Naša pivnica je dosť hlboká, bezpečná, i susedovie deti sa u nás skryjú. Po tvári sa mi rinú slzy. Dav stŕha Janka odo mňa. Kričím. Odrazu ma schmatne zopár párov rúk. Ukazujú, aby som šla s nimi. Kam? Úkrytu nieto! Vtiahnu ma do kopy sena poblíž. Je ich osem. Som deviata. Tisneme sa k sebe uprostred kôpky sena, počúvame svoj dych. Každý dopad bomby je sprevádzaný kŕčovitým zovretím niektorej z rúk. Len mlč! Mlč! Spoločne odriekame modlitby so spätými rukami prosíme nášho Pána o zmilovanie. Počuť bezhlasé výdychy, temer slová. Ave Maria, gracia plena... Agnus dei... Tuho zvieram ruky a do očú sa mi tisnú slzy. Preklínam vojnu. 

Prejdú dlhé minúty, ba že, hodiny, sama neviem. Zvuky bomb pomaly ustávajú. Zo srdca ďakúvam svojim dobrodincom. Obzerám sa vôkol seba. Tí, čo sa nestihli ukryť... Vidím ich telá popri dokatovanej železnici. Toľko životov...
Obzerám sa, tŕpnem, či len neuvidím plavé vlásky ležiace dakde zapadnuté hromadami... Nedokážem sa pohnúť. 

Už si to nepamätám presne. Nikdy som nezistila čo sa ten večer stalo Jankovi. Nepýtala som sa. Zomrel len pár rokov na to, sklátila ho choroba. 

Toto je môj naozajstný príbeh. Prežila som bombardovanie. Prežila som druhú svetovú. Teraz mám 86 rokov. Mám za sebou krásny a dlhý život. Vydala som sa. Mala som deti. A moje deti mali ďalšie deti, moje vnúčatká. Tým som rozprávala tento príbeh. O tom, že som prežila. Vďaka Ti, Bože. 

Vďaka.