Čo skrýva?

9. časť

Keď sme sa Chrisovi predstavili a odišli, zamierili sme smerom do telocvične a sadli sme si na lavičku pred ňou. Odísť zo školy sme nemohli, tak sme len čakali dokedy skončí hodina. Veď tú poslednú, a ešte k tomu telesnú, už nejako prežijem.

"Ten Chris sa mi nepozdáva," povedal som Samovi aby som prerušil ticho medzi nami, ale aj aby som zahnal obavy, ktoré sa mi preháňali hlavou.

"Mne sa zdá byť v pohode," povedal a usmieval sa popri tom. "Čo sa ti na ňom nepozdáva?" dopovedal.

"Neviem, je to také to vieš... Nedá sa to opísať, niečo ako intuícia. Zdá sa mi, že s ním nie je niečo v poriadku alebo niečo také," chcel som ešte niečo dopovedať, ale Sam ma zastavil.

"Hej, chápem nie je ti sympatický, nebudeme sa s ním baviť. Ale aj tak, mne sa nezdá byť nejaký divný. Mohol by byť v pohode, čo keby si mu dal šancu. Predsa je tu len nový, veď vieš. Musí to byť preňho šok. Nové mesto, nová škola. Určite je len nervózny," Samovi Chris hneď padol do oka.

"Dobre, ale aj tak si naňho dávaj pozor," povedal som mu vážne na čo sa on poriadne rozosmial a buchol ma po chrbte.

"Nebuď taký vážny," a smial sa ďalej. Jeho smiech je natoľko chytľavý, že by sa smiala aj ryba, keby bola nejaká nablízku.

..... ..... .....

Zobudila som sa v bielej izbe, na nie veľmi pohodlnej posteli a bolel ma celý človek. Počkať! Čo tu robím? Čo sa do čerta stalo? bola som celá zmätená. Až tak veľmi, že som si nevšimla Laru sediacu po mojom boku. Posadila som sa na posteli a trochu sa upokojila. Sestra si ma všimla a doslova vyskočila zo stoličky a podišla ku mne, no, podišla, skôr vrhla na mňa.

"Ako ti je?" objímala ma okolo krku a mliaždila mi moje telo, ktoré si toho prežilo, na môj vek, dosť.

"Hej, ale... Čo sa vlastne stalo?" opýtala som sa rozospato, ale žiadostivo po odpovedi. Lara sa odo mňa iba odtiahla a vyplašene sa na mňa pozrela.

"To isté sme sa ťa chceli spýtať všetci," odpovedala mi, ale odpoveď ma vôbec neuspokojila, skôr naopak. Čo sa stalo??!

"Kto všetci?" zvedavo som na ňu vychŕlila ďalšiu otázku, na ktorú mi určite vie odpovedať.

"Ja, mama a polícia," zodpovedala mnou vyslovenú otázku a sadla si naspäť na stoličku. "Takže ty si nič nepamätáš?"

"Prečo polícia?" no hneď ako som vyslovila otázku, tak sa mi zjavil obraz ľudí ležiacich na trávniku pred našim domom. "Nie, nie, nie!" opakovala som si dookola a chytila sa oboma rukami hlavy a začala ňou triasť do strán. Bolesť do pravého pleca sa vrátila a ja som spustila ruky po bokoch tela a ľahla si. Vďaka môjmu hlasnému prejavu sa sem nahrnula sestrička s doktorom a mohla som za dverami zahliadnuť aj jedného policajta, ale sestrička ho zastavila.

Ignorovala som ich príchod a začala som si ich všímať až keď opakovane volali moje meno. Všimla som si, že Lara už v izbe nie je.

"Slečna Greenová, ako sa cítite? Nie je vám zle? Nekrúti sa vám hlava?" sestrička na mňa vysypala asi dvadsať takýchto otázok, na čo som jej odpovedala tromi slovami Som v poriadku a už sa konečne ukľudnila.

"Prečo som tu, čo sa vlastne stalo?" ani som nedúfala, že mi na moju otázku odpovedia, ale musela som ju vysloviť aj tak.

"Priviezli vás sem v bezvedomí s takmer vykĺbeným ramenom a ranou na chrbte, ale mali ste ju ošetrenú, čo je divné. A čo sa stalo sme dúfali, že nám poviete vy," aha tak preto tá bolesť v ramene, ale na nič si nemôžem spomenúť.

"Ja si len pamätám ako som sa zobudila pred našim domom ...a ... a tam boli ... " nedopovedala som lebo určite vedeli zo správ, že čo sa stalo alebo im to povedal ten policajt pred mojou izbou.

"Takže si nič pred tým nepamätáte," povedal pre zmenu doktor. "Aj by to bolo v poriadku, keby ste si nepamätali ani to, čo si pamätáte z toho dňa. Ale tým pádom, že si to pamätáte, sa tu vytvára problém. Musíme vám urobiť ešte nejaké vyšetrenia, ktoré nám potvrdia, ši máte vašu pamáť v poriadku," povedal otočil sa k sestričke, povedal jej niečo, čo som nepočula a odišiel. Sestrička šla za ním a znova som videla toho policajta ako sa dohadoval so sestričkou, ale tá ho ani teraz nepustila do izby. Namiesto neho sem prišla sestra a teraz už aj s mamou.

Mama vyzerala zničene, veď kto by aj nie, ale nedávala to nejako veľmi najavo. Snažila sa tváriť ako zvyčajne, ale ja som ju už poznala. Určite ju stálo veľa síl takto sa pretvarovať a nezosypať sa.

"Ako sa darí, zlatíčko?" sadla si ku mne na posteľ a objala ma. Hladkala ma vo vlasoch. Inokedy by som sa rozplakala, ale teraz to bolo iné. Nemohla som. Ani som nevedela vlastne prečo.

"Ujde to," zašepkala som v jej náručí.

"A ja som od susedov?" snažila sa nám obom zlepšiť náladu Lara a už sme aplikovali skupinové objatie.

Netrvalo dlho a ozvalo sa klopanie na dvere. Dnu vošiel ten policajt.

"Prepáčte, že vyrušujem, ale potrebujem vypočuť Alexandru Greenovú, ak dovolíte. Čakám tu už od rána," povedal nesympatický a ešte k tomu aj netrpezlivý policajt, a ani sa nepredstavil.

"A vy ste?" opýtala sa mama s jasnou povýšenosťou. Vstala a smerovala k nemu.

"Uhm, detektív Dickson,-"

"Ták, detektív Dickson, keďže ste ten detektív, tak určite chápete súvislosti medzi vecami a keď vám sestrička povie, že za pacientkou ešte ísť nemáte, tak za ňou ani nepôjdete. Je vám to jasné? Ak nie, tak mi dajte číslo na vášho nadriadeného a on vám to možno vysvetlí lepšie, ale ja si myslím, že som sa vyjadrila dosť jasne," odpálkovala toho detektíva tak, že sa mohol hanbiť. No on sa len usmial a odišiel. Ako sa dvere zatvárali tak som si mohla ešte všimnúť jeho diabolský úškľabok a slová ktoré mu vychádzali z úst Ja počkám.

Tak som tu s ďalšou časťou, dúfam, že vás trocha napla. Nezabite ma prosím, že som ju pridala až tak neskoro °=° Ďakujem, zase, ako v každej časti, všetkým čitateľom a chcem sa poďakovať istému človeku, Deny za pekný obal :3 a určite nie len kvôli tomu venujem túto časť tebe :D

Tak čaute v ďalšej časti

~KeyRinka

XOXO