Predátor - POZASTAVENO

13. kapitola

Kráčam po štrkovom chodníku, smerom k malému, bielemu altánku. Alebo, skôr, môj otec kráča.

Sledujem, z jeho pohľadu, ako sa stále približuje k altánku a rozmýšľam, či som tú malú stavbu už niekedy videla. Tipujem, že je to ten altánok, ktorý spomínal Andrew.

Otec už je skoro pri vchode. Prejde cez prah a posadí sa na malú lavičku, ktorá stojí v rohu. Pozoruje, ako sa modré sviečky topia pod malými plamienkami, a premýšľa, kedy asi dohoria. Sedí a sleduje, ako sa sviečky pomaly topia a ako horúci vosk v kvapkách dopadá na studenú podlahu. Prechádza pohľadom po všetkých, a vyberá si svoj dnešný cieľ. Maličká sviečka v rohu, už pomaly zhasnutá, no stále ešte jemne blikoce plamienkom. Pozoruje ju hodných pár minút a popri tom premýšľa. Cítim z neho obrovský žiaľ a výčitky. S hrôzou si uvedomujem, že to pociťuje len kvôli mne.

Nedokážem ho nechať, len tak sa trápiť. Pomaly vykĺznem z jeho hlavy a prenesiem sa do inej, Mickovej.

Ten práve sedí na gauči a napcháva sa čipsami a kolou. V telke práve beží Titanic ( iný film mi nenapadol ) a všimnem si, že na stole sa váľa pár použitých vreckoviek.

Ach, Bože, Mick, to je také sladké. Pomyslela som si, a úplne som zabudla, že to môže počuť. Mick sa tak zľakol, že vyskočil zo sedačky a prevrhol kolu, ktorá sa následne vyliala na čipsy. Začal sa zbesilo obzerať okolo seba a ja som ďakovala Bohom, že býva sám.

Kľud, Mick, to je v poriadku. Prihovorila som sa mu. Znovu ním trhlo, tento raz menej, a on sa pomaly posadil na gauč.

"Azure? Čo to má, dohája, znamenať?! Vylez, nech ťa aspoň vidím." Povedal už pokojnejším hlasom, a mne to prišlo vtipné. To, ako sa snažil navonok vyzerať sebavedomo, no vo vnútri sa klepal, ako čivava.

No, Micky, v tom bude menší problém. Predniesla som tónom, akože: 'Pani učiteľka'. Ja sa totiž nenachádzam v rovnakej miestnosti, vlastne ani v rovnakom štáte, ako ty. Ide o to, že... Nevedela som, ako mu to vysvetliť.

"O to, že...?" Snažil sa ma povzbudiť. Vyzeralo to, že mu nerobí starosti to, ako to, že s ním komunikujem na takú diaľku. Veď, uznajme si to, bolo to vyše 600 km.

Rozhodla som sa, rýchlo mu to vyklopiť. Vieš, objavila som u seba novú schopnosť, vďaka ktorej, môžem liezť do hlavy ostatným. Vďaka nej sa teraz s tebou 'rozprávam'. Ide o to, že som pred chvíľou bola v otcovej hlave, a potrebovala by som od teba službičku. Vychrlila som zo seba snáď nadzvukovou rýchlosťou. Mick len stál, a zvažoval situáciu.

"Takže, ty máš schopnosť, vďaka ktorej, môžeš liezť ostatným do hlavy." Nepýtal sa, konštatoval. Nepovažovala som za potrebné, odpovedať. "Vďaka tejto schopnosti, si sa dostala do hlavy svojmu otcovi, ktorý je v inom štáte ako ty, a teraz si v mojej hlave, a chceš, aby som ti s niečím pomohol. Otázka znie: Ako vieš, že mi môžeš dôverovať? Kľudne by som teraz mohol vybehnúť na ulicu a vykričať to tam." Povedal, stopol Titanic a znovu sa usadil na gauči.

Nebolo celkom odveci, že ho to zaujímalo, no vedela som, že tak trochu pozná odpoveď. Viem, že by si ma nezradil. Keby si toho bol schopný, čo niesi, neposlal by si mi po Andrewovi darček. Mimochodom, vďaka, chýbal mi.

On zostal chvíľu zarazene civieť doblba, potom sa usmial popod fúzy ( aj keď žiadne nemá, musela som to tam dať :D ). "Ja som to vedel!" Zakričal na celý byť, a ja som sa tak zľakla, že som skoro vykĺzla z jeho hlavy. "Vedel som, že ťa videl! Bol úplne iný. Predtým býval smutný a zamyslený, teraz vyzeral šťastné a celý žiaril. Bolo mi jasné, že ťa našiel, no nevedel som, prečo to nikomu nepovedal. Tak som ho večer navštívil, dal som mu ten prsteň a povedal som mu, nech ťa pozdravuje. Bol mimo, ale prikývol. Určite som však nečakal, že sa mi o dva dni ozve v hlave tvoj hlas." Dokončil už miernejším hlasom.