Fake //Jortini story SK

Part four

Pohľad Mercedes

S povzdychom som dopočúvala Eda Sheerana, tým pádom som si dala slúchadlá dole z uší, a vypla zvuk, ktorý bol na maximum. Pozrela som sa na moju tvár v zrkadle. Vyzerám strašne.

Utrela som si posledné slzy, ktoré sa mi vyronili z očí, a jemne ich privrela, následne po chvíli otvorila. Ako keby som sa zamýšľala - ale len na nanosekundy. Zapípala mi ďalšia správa. Telefón som schmatla do ruky, a nasadila si na oči okuliare.

Prevrátila som očami, ďalšia správa z Twitteru. Viete čo bolo blbé? Bola som tak primitívna a naívna, že by som verila, že by si ma všimol Ruggero.

Ruggero: Nebuď urazená, ja a ty, my by sme nikdy neboli spolu. Ja som slávny, a ty fanúšička, chápeš?

Ruggero: Bolo by to divné. Ak by sme sa stretli boli by sme všade.

Ruggero: Mercedes?

Ruggero: Mercedes, si tu?

Ruggero: Neverím, ty si si snáď našla kamarátky.

Ruggero: No tak, to bol vtip, ozvi sa.

Ruggero: Takže si len ďalšia šialená fan, s ktorou som nechtiac naviazal kontakt?

Ruggero: Čítaš správne, nechtiac.

Bolo to celé.. ach. Môj pohľad sa zasa rozostril, a teraz nie kvôli tomu, že by som nemala okuliare. Moje oči znova zaplnili slzy. Cítila som sa ponížene.

Písala som si s RUGGEROM PASQUARELLIM. S človekom, ktorý by o mňa nikdy nemal záujem. Neviem, prečo sa mi na tom Twitteri ozval. Neviem, prečo som mu znova odpísala. Ale viem že toho ľutujem.

Som len dievča bez kamarátov, môj celý ŽIVOT sú sociálne siete a sledovanie diania okolo celebrít. Nemám na výber. Prídem do školy, vrátim sa zo školy, a idem na PC.

Je to zlé, vzhľadom k môjmu veku, ale ... ja nie som obľubený typ človeka. Som typ, ktorý nechce s nikým hovoriť.

A to som ja. Dievča ktoré sa naviazalo na konverzácie z Twitteru. Haha, asi si robím srandu, však? Veď Ruggero je slávny, že?

nie, nie je to tak. maximálne som sa o toto všetko snažila dva roky, dva roky dennodenne písala Ruggerovi správy ohľadne toho, aká som jeho veľká fan, a vyplnilo sa to. Ruggero mi odpísal a prerástlo to v konverzáciu.

Život je krutý.

Pohľad Cande

,,Takže si na nič nepamätáš?" s povzdychom som sa znova, opakovane spýtala Tini. Nechápem, ako sa sem aj s Jorgem dostala. Muselo to byť niečo zlé,.

,,Nie," jemne pokrútila hlavou, a chcela pohnúť rukou, ale hadičky ju znova trhli naspäť.

,,To je škoda,. A kde je Jorge?" spýtala som sa, ale po mojej otázke Tini zalapa po dychu.

,,Kde je?" obzrela sa po miestnosti, kde sme žiaľ Bohu boli len my dve. Je ešte pomätená z toho všetkého, nemôžem to príliš riešiť.

,,Ja neviem, neviem,.." pokrčila som ramenami.

,,Neboj sa, bude v poriadku,." dodala som.

,,Myslíš?" jej oči sa zaleskli, a podľa toho som usúdila, že sa jej do očí tlačia slzy. Ach, Tini. Ak sa niečo stane, myslí si, že za to môže ona. Je to ešte také maličké dievčatko, o ktoré sa stará celý Hollywood, pretože ona je stále naše slniečko.

,,Viem." prikývla som, a nervózne si zahryzla do pery. Celkom ma tiažilo to, že som jej klamala aj keď je v tomto stave, pretože som si istá, že Jorge v poriadku nie je. Bola som ho pozrieť ešte predtým, než som sa ocitla tu.

Nie je to žiadna sláva.

Myslím si že Jorge bude rád, ak z tejto situácie vyviazne živý.

Pohľad Jorgeho

Otravný zvuk, ktorý často počuť v primitívnych, smutných filmoch sa rozliehal po celej miestnosti, a priam mi bil do uší. Nevedel som, o čo ide.

Moje viečka boli stále zavreté, pretože ma ťažili, ale počul som všetko. Počul som plač ženy, nariekanie muža, a doktorové slová. Vnímal som každý jeden vzlyk a počul každý krok ktorý osoby prešli, ale nevidel som ich.

Drímal som, neviem. Jemne som škubol rukou, na čož sa ozval hlasitý výdych, a prístroj vedľa mňa začal pípať rýchlejšie. Pristúpila ku mne osoba, ktorá sa nadomňa skonila. Počul som mrmlanie ľudí v miestnosti, v ktorej som sa nachádzal.

Z prudka som sa nadýchol, a následne otvoril oči. Chvíľu som videl iba rozostrené osoby, až pokým som zaostril. Videl som moju matku s otcom, ako sa držia za ruky a sledujú ma so zatajeným dychom.

Obzrel som sa po miestnosti. Ako som sa sem dostal? Pamätám si, že som naposledy viezol Martinu domov, pretože jej bolo zle. Ale ako som sa dostal sem?

Pozrel som sa na moju ruku, ktorá štípala, alebo neviem ako to nazvať - bolela, na niektorých miestach. Prezrel som si ju, a hneď pochopil, prečo.

Dostal som do ruky infúziu. Ešte dobre, že mi ju pichli keď som spal, neznášam infúzie. Asi by som utiekol.

Na mojej ruke je zreteľne vidieť, že sestrička mala problém s tým sa trafiť. V duchu som prevrátil očami. Ako by som mohol v realite?

Nevládzem sa ani nadýchnuť.

,,Jo - Jorge,." moja mama začala, postavila sa a prešla ku mne. V jej modrých očiach bola vidieť ľútosť, alebo niečo podobného. Neviem, neverím jej. Pre moju mamu som bol vždy nezaujímavé dieťa, prečo ma riešiť, keď som na tom zle?

Moji rodičia nikdy nevedeli uznať to čo robím, skôr ma v tom zastavovali, alebo tak nejak. I cez to všetko som v duchu len chlapec, ktorý chce niečo dokázať rodičom.

Ale nechcem cítiť jej dotyk. Nechcem na svojom tele cítiť dotyk rúk, ktoré ma držali od narodenia na rukách, nechcem, aby sa ma dotýkala osoba, ktorá ma porodila. Nechcem aby to boli.

Pohľadom som zapátral po otcovi, ktorý už zmizol z miestnosti. Ako inak, keď je tu problém, utečie. Typické. A vraj ja som v našej rodine ten, ktorý má zlú povahu.

Pozrel som sa znova na moju mamu, ktorá nadomnou len mlčky stála, a na sucho prehĺtala. Na mojej tvári sa ukázal ten istý, pre mňa obyčajný - otrávený výraz, s ktorým som pozeral na moju mamu.

,,Č- čo sa stalo?" po chvíli trápneho ticha, zašepkala a ruku mi položila na líce, s ktorou jemne skĺzla dolu, inak povedané - pohladila ma po tvári, a vôbec mi to nebolo príjemné.

Ak by som mohol, odtiahol by som sa, ale som pripútaný k nemocničnému lôžku, a ani neviem ako. Táto otázka teda bola až nadmieru primitívna.

Odfrkol som si,. ,,Myslíš si, že to viem?" odsekol som. Ako by som mohol vedieť, čo sa mi stalo, keď si na nič nepamätám ?!

,,Dobre, dobre,. Kľud, zlatko." pritiahla si k posteli stoličku, na ktorú si sadla. Prekrížila nohy, a pozerala na mňa s upriameným pohľadom.

Trápna situácia. Pohľadom som prejel moje telo, a chcel si správne umiestniť nohy, ale nič.

Nič. Necítim nič. Prečo sakra necítim moje nohy?