Irresistible - Dokonalí

Kapitola tridsať tri - Vezmi ma domov [Part Two *Una & Vanessa*]

AN/ mohla by som nakonci napísať "muheheeh".... but thats totally not my style.

UNEDITED *as always*

Una's P.O.V.

„Dúfam, že si pripravená," zašepkal Harry, aby som ho počula iba ja a prehltla som. Nervozita bola teraz niečo, čo ma nemohlo opustiť, čo to nechápal. Chvalabohu sme meškali iba tri minúty, čo sa dalo zahovoriť pekne. A Harry šiel po ceste ako blázon.

„Že sa vôbec pýtaš," snažila som sa zavtipkovať, ale nikoho som neobalamutila.

„Prinajhoršom mám v palubnej doske zbraň," ubezpečil ma.

„A ako nám pomôže, keď bude tu a my tam?!" začala som byť hysterická. „Prepáč," ospravedlnila som sa mu. „Preháňam."

„Je to normálne," usmial sa na mňa, pohladkal ma po líci a siahol po kľučke. Rýchlo vystúpil a ja som čakala, kým mi otvorí dvere, toho som sa však nedočkala, pretože mi otvoril úplne neznámy človek. Prehltla som a snažila sa ho nevšímať, presne ako mi po ceste povedal Harry. Nikto z partie v ktorej sa pohybuje, sa nepráva k svojim zamestnancom dobre. Všetci sú to povýšeneckí kretény.

Snažila som sa rýchlo upokojiť prostredím, pretože to tu bolo nádherné. Naozaj výnimočné. Dom bol kamenný a pripadal mi starý možno aj storočie, no dokázala som už rozoznať niektoré kamery, ktoré boli rozostavené po obvode domu. Cesta bola štrková a všade naokolo bola francúzska záhrada a stromčeky. Všade. Samé. Stromy. Pripadala som si ako u veveričky doma, ibaže Paul rozhodne nebol veverička.

Vystúpila som a Harry mi ponúkol rameno. S radosťou a úsmevom som ho prijala a v duchu premýšľala, či to nie je všetko iba nejaký pokus o to zabiť nás. Prešli sme spolu vchodovými dverami a bolo to ešte lepšie. Rovnako ako Harryho dom bola aj vstupná hala obrovská. Kamenné schody viedli nahor do druhého poschodia, vyššie už nie. Hala bola celkom priestranná, doplnená fontánou, rôznymi sochami a maliarskymi obrazmi. Bolo to úžasné, niečo ako múzeum ale v modernom podaní.

Ozvali sa krátke kroky s opätkom a čoskoro spoza rohu vykukla malá černoška. Mala bielo-béžové šaty a zásteru. S úsmevom podišla k nám, milá tvár bola krásna a ten pohľad bol nevinný, až by som neverila, že pracuje pre tak zlé osoby.

„Dobrý večer," povedala.

„Dobrý," povedala som bez premýšľania. Sakra!

„Odložím vám kabáty," povedala, trošku vyvedená z mieri a Harry sa okamžite ujal toho môjho. Pomáhal mi dostať sa z rukávov a sám si potom dal dole kabát, oboje podal malej čiernej žene. S úsmevom sa trošku uklonila. „Nasledujte ma prosím," elegantne sa otočila a vykročila.

Bola som fascinovaná jej chôdzou, akoby sama bola aristokratka, bola vychovaná a slušná. Naše kroky sa ozývali priestranstvom, kamenná dlažba sa začala meniť na dubové vyleštené drevo a ja som sa viac oprela o Harryho, aby som sa nezabila na svojich bielych lodičkách. Harry sa na mňa povzbudzujúco usmial a ďalej sa venoval chôdze chyžnej.

Tá zabočila doľava a cez chodbu s drevenými stolíkmi a lampami nás niekam viedla. Zrazu zastala, počkala kým ju dobehneme a znova sa uklonila. Vystrela elegantne ruku a kývla smerom do miestnosti. „Posaďte sa, prosím, a urobte si pohodlie. Pán a Pani Dickinsonovi sa čoskoro k vám pripoja." A zmizla preč.

Nervózne som sa chytila aj druhou rukou Harryho a nechala sa ním viesť k boku veľkého stola. Odsunul mi stoličku a obišiel celý stôl, aby si sadol oproti mne. „Uvoľni sa, všetko dobre dopadne." Žmurkol na mňa. Znenazdajky som vytiahla ruku spod stola a natiahla ju cez stôl, aby nesvoj mohol Harry zmačknúť moju ruku a trošku ma upokojiť.