Viac ako ČLOVEK

6.kapitola

Strhla sa pri dotyku na jej ramene. Dýku zdvyhla pred seba. Stál pred nou s rukami vo vzduchu a ona pochopila ,že ho znovu vystrašila. Opatrne ju chytil za zápästie ruky v ktorej mala dýku. Nechápavo potriasla hlavou.
"Si v poriadku?"
"Prepáč. Ja...zmením si izbu aby si tu mohol nadalej prespávať."
Až teraz si všimla ako neznámi chlapec vyzerá. Pekná postava,simpatická tvár so zeleno-hnedými očami a blond vlasmi. Stále držal jej zápästia. Vyslobodila si ruku zo zovretia. Oprela sa oboma rukami o starú parapetnú dosku okna. Obliekol sa a už,už bol na odchode ked sa k nej obrátil. Stále sedela v okne.
"Bol som tu s tebou celú noc a ani neviem ako sa voláš."
"Alia."
"Tak zatiaľ ahoj,Alia."
Usmial sa a s kapucnou na hlave sa stratil za dverami. Vôbec to nezaregistrovala. Dýku skryla hlboko do tašky. Riskla studenú sprchu. Konečne sa aspon trochu upokojila.Trčala v sprche takmer hodinu. Obliekla sa. Hodnú chvíľu na seba hľadela do starého zrkadla Podvedoma nechala časť zo seba premeniť. Pozorne si prezerala obe svoje tváre.
"Som netvor!"
Mala nutkanie rozbiť zrkadlo. Prešla do izby a zvalila sa do rozhádzanej postele. Obliečke z vankúša pomaly vstrebávala jej slzy. Ako by niekto mohol mať rád také monštrum?! Ked si nepripadá ako avatar,má pocit že je veverička. Niet divu že sa za nou takmer každý človek otočí. Ked sa konečne upokojila,skryla svoje tajomstvo. Dýku položila pod vankúš a zaspala na opačnej strane posteme,ako spal cudzinec.

Zobudilo ju klopanie. Schúlila sa do paplona v nádeji ,že človek za dverami čoskoro odíde. Dúfala márne. Neochotne pomaly otvorila dvere. Niekto sa jej zavesil okolo krku. Chvíľu jej trvalo kým si uvedomila,že to je Kristína. Unavene si sadla na posteľ.
"Zobudila si ma."
"Nebodaj ťa v noci hrýzli blchy!"
"Nie,spala som na parapete."
Ledva dopovedala cez stále otvorené dvere vošiel dnu cudzinec. Pomaly vošiel a zatvoril dvere. Alia sa začala hrať s dýkou. Ako to teraz Kristíne vysvetlí? Určite už spravila unáhlený záver.
"Do šľaka! Vysvetlí mi konečne niekto čo sa to tu deje?!"
Kristínim ton jej vyvolal zimomriavky. Alia stále uprene sledovala čepeľ dýky.
"Ja čakám!"
" Ukľudni sa! Nie je to tak ako to zrejme vyzerá. Vôbec ho nepoznám a skoro som ho včera podrezala."
"To je pravda."
"Čo si skoro spravila?! Nepovedala by som že si toho schopná."
Alia bez slova mykla plecami. Znovu v izbe zavládlo ticho.
"Prečo tu prespávaš?"
Obaja k nej obrátili zrak. Ignorovala ich a nadalej sa hrala s chladnou čeleľou.
"Dlhý príbeh."
"Mám dosť času."
"Ja tiež."
"Nemyslím si,že vás bude zaujímať príbeh chalana,ktorý kvôli otcovi ožranovy prespáva v starom moteli a domov chodí len po oblečenie a nejaké peniaze."
"Ou. Čo robievaš celé dni?"
"Túlam sa po meste a večer prídem sem. To je asi celý príbeh čudáka Tomáša."
"Nebolo to tak dlhé."
"Videl som že to tvoju kamarátku nezaujím a tak som to skrátil."
"Čo?"
Kristínin stratený výraz ich rozosmial.
"No há há há! Mám pre teba jeden návrh,čudák."
"Počúvam."
"Na farme máme ešte jedno voľné miesto pre brigádnika plus ubytovanie a pravidelná strava."
"Myslíš to vážne?"
"Áno. Stačí ak sa zbalíš a môžeme vyraziť."
"Dakujem,dakujem."
Jeho výraz Alii vyčaril úsmev. S detskou radosťou odišiel z izby.Stále pozorne sledovala dvere. Potriasla hlavou. Kristína jej zamávala rukou pred tvárou aby sa vrátila do reality.
"Zem volá Aliu!"
"Prepáč,som duchom úplne mimo. S tým miestom si to myslela vážne?"
"Áno. Poznám ho z videnia a aj mama hovorila ,že ho často videla pomáhať ľudom v meste."
"Hotoví anjel!"
"K tomu aj pekný."
"Ále,ale niekto sa nám zamiloval."
"Rob si srandu,no počkaj ked začnem ja."
Obe sa zasmiali. Osmutnela ked si uvedomila,že Kristína zaiste neprišla len tak.
"Prečo si vlastne prišla?"
"Frederikov otec sa vyparil. Mama ma sem na noc poslala."
Alia bez slova chápavo kývla hlavou. V izbe sa znovu rozhostilo ticho,no dlho nevydržalo. Do izby sa vrátil Tomáš s vakom na chrbte. Vak hodil k Aliinej batožine.
"Al,zbehni nás záhlásiť na recepciu."
Vzala si nejaké peniaze a bez slova odišla. Bola takmer na recepcií ked zbadala človeka z ktorého jej stiahlo žalúdok. Frederikov otec! Rýchlo sa rozbehla späť do izby. Vydesene za sebou zabuchla dvere. Kristína sedela na posteli a Tomáš bol pravdepodobne v sprche.
"Máme problém!"
"Aký?"
"Frederikov otec! Stál dole na recepcií."
Kristína chvíľu spracúvala novú informáciu. Nemo na seba pozerali. Tomáš vošiel do izby bez trička a s uterákom okolo krku.
"Deje sa niečo?"
"Nič,len sme mali babskú debatu."
Chápavo prikývol. Vyšúchal si vlasy a obliekol tričko. Sadla si na posteľ vedľa Kristíny. Toto je snád len zlý sen! Skrýva sa pred ním a on sa tu ubytuje. Zasa sa začala hrať s dýkou. Kristína zablúdila rukou v kabelke ktorú mala prehodenú cez plece. Vytiahla kožennú pošvu prišitú k opasku. Podala to Alii.
"To je na ten tvoj nôž."
Postavila sa a hned si opásala koženný oparok okolo pása. Dýka perfektne zapadla do pošvy. Sadla si do okna. Počula ako sa Kristína rozpráva s Tomášom,no neako nedokázala rozpoznať slová. Dýku vytiahla z pošvy. Sledovala odraz svojich zelených očí na čepeli. Frederikov otec sa tu neubytoval len tak!
"Obaja musíte okamžite odísť!"
Obaja venovali Alii nechápavý pohľad. Ona však bola úplne kľudnú. Ako keby to vôbec ani nebola ona. Netušila ,že dokáže byť taká chladná.
"Neblázni! Nenechám ťa tu samú!"
"Kristína to nebol návrh. Vezmite si veci a okamžite odídte.
"Nemysli si že ťa tu nechám samú! Najmä nie teraz!"
Kristínino zúrenie prerušilo klopanie. Ako na zavolanie prišla Matilda. Aliina teta si chvíľu premeriavala chlapca ktorý jej otvoril dvere.
"Mami nemôžme ju tu nechať samú!Nie teraz!"
"Alia vie čo robí. Vezmite si tašky a podme!"
"Nikam nejdem!"
Hnev zmizol a Kristíne sa do očí nahrnuli slzy. Tomáš ju chytil za zápästie a vytiahol ju von z izby. Matilda bez slova odišla.

Alia dlho do noci sedela na posteli. Dýka ležala vedľa nej. Oprela si hlavu o stenu a zaplavili ju myšlienky. Stále si premietala rozhovor s chlapcom od jazera. Bola tak blízko aby vedela jeho meno a on musel odísť. Pozorne skúmala praskliny na stenách. Strhla sa. Niekto manipuluje so zámkom. Pevne obtočila prsty okolo dýky. Dvere sa pomaly otvorili. Bola pripravená zaútočiť,no do izby vošiel Tomáš. Zasvietila lampu aby sa uistila ,že to je naozaj on. Zabuchol dvere. Dlhú chvíľu na seba nemo hľadeli.
"Nemal si byť na farme?"
"Bol som tam,no potreboval som vypadnúť."
"Prečo?"
"Po dlhej dobe som spoznal niekoho normálneho. Neviem čo sa tu deje ,no ked sa pred niekym skrývaš potrebuješ pomoc."
"Dokážem sa ubrániť aj sama!"
Ledva dopovedala,znovu sa niekto hral so zámkom. Rýchlo vbehla do kúpeľne. Zavládlo desivé ticho. Čo teraz? Má sa obetovať aby ho zachránila? Matilda by bola zásadne proti,no niečo musí spraviť. Niekto zaklopal na kúpeľnové dvere. Z hlboka sa nadýchla a pomaly otvorila dvere. Niečia päsť ju udrela a zrazila k zemi. Zdvýhala sa zo zeme ked ju tupý úder omráčil.

Obklopoval ju chlad. Zápästia jej niečo pevne zovieralo. Pomaly otvorila oči. V hlave jej pulzovala strašná bolesť. Jej oči sa prispôsobili prítmiu. Malá miestnosť vyzerala ako neaký ukryt. Nad ťažkými kovovými dverami sa myhalo jediné svetlo. Kovový pach jej naplnil nos. Krv! Cítila ako jej schne na čele a tiahne sa do pol pravého líca. Ruky mala zviazané za chrbtom. Hlavu si oprela o kolená v nádeji že bolesť čo najskôr pominie. Masívne kovové dvere sa ťažko otvorili. Muža ktorý vošiel hned spoznala. Frederikov otec! Zrazu miestnosť zalialo svetlo. Chvíľu trvalo kým si jej oči zvykli. Vysoký muž k nej pomaly kráčal. Mala pocit,ako keby sa vyžíval v jej utrpení. Čo má robiť? Čo ak ublížil Tomášovi? Čo ak to bol len jeho spojenec? V očiach ju pálili slzy. Tesne pred nou si pomaly čupol. Pevne jej zovrel sánku a prezeral si jej ľudskú tvár. Dúfama že ho oblafne.
"No čo príšerka,aj sa premeníš?"
"Zaiste si ma s niekym pletiete."
Štipľavý uder zalial jej pravé líce. Silná facka jej oprela ľavú stranu tváre o chladnú stenu. Nekontrovateľne sa rozplakala. Slzy rozpúšťali jej ľudskú pokožku. Čo sa to deje? Bola zmätená. Musel mať niečo na dlani. Nepremienala by sa len tak.
"Stačí pár kvapiek slz a krvy,a vaše vlastné tekutiny vás odhalia."
Pri pohľade na jeho úsmev mala chuť vraziť mu. Jemné závoje pomaly vyliezali z okrajov jej rúk a nôh. Vlasy aj oči zbeleli. Uvedomila si ,že jej veľa času neostáva.