Dnešný deň sa pre mňa nezačal veľmi jemne. Zobudila som sa na to, že mi vibruje hlava a do ucha mi zvoní budík.
"Vstávat a cvičit!"
Nastavila som si ho už dávno, pripadalo mi to ako dobrý nápad. A už som si ho nechala, lebo skôr sa zobudím na niečo, čo mi lezie na nervy, ako na niečo, čo rada počúvam. Tak, či tak, rána sú pre mňa drsné.
Vypla som budík, vstala som z postele a išla som na WC. Potom umyť ruky, tvár a blablabla. Však to poznáte.
S návratom do izby som zapla svetlo a zobrala mobil. Pustila som si pesničku z YT, neznášam, keď je ticho. A bol čas na okrášlovaciu polhodinu, čiže na - krém, make-up, korektor, púder, kontúrovanie, líčka, obočie, špirálu a linku. Keď to takto vymenujem, znie to ako strašne málo, ale ako dlho sa to robí!
Niekde medzi púdrom a kontúrovaním mi zapípal mobil. Odignorovala som to a pokračovala, kto už môže niečo chcieť takto zrána. Po chvíli zapípal znova a tentokrát som sa išla pozrieť, kto mi kazí rannú rutinu. To prvé bola len hra, ale druhé upozornenie bol Facebook. Presnejšie žiadosť od nejakého neznámeho. Otvorila som to, že ho idem zrušiť, keď v tom som sa pozrela na meno. Kristián Borko. Skontrolovala som ešte fotku, aby som sa presvedčila, že je to naozaj on. A bol! Na tvári sa mi rozlial úsmev a brucho si zasa robilo, čo chcelo. Okamžite som to potvrdila. Bola som poriadne zvedavá, ako ma našiel, keďže som mu nepovedala ako sa volám na FB.
Položila som mobil s tým, že tak, či tak nie je online a ak by aj bol, nechcela som mu písať prvá. Pripadalo mi to otravné. Vrátila som sa k zrkadlu a mojim šminkám. Dokončila som kontúrovanie, s ktorým som, ako vždy, nebola spokojná a už som vyťahovala líčka, keď ten sprostý mobil zapípal znova, tentokrát Messenger. Nenávidím, keď mi ráno pípa, bolí ma z toho hlava. Odomkla som ho a išla úspešne odignorovať toho človeka, čo ma ruší, ale niečo ma zastavilo. Máte jeden pokus na to, aby ste to uhádli. Písal mi ON! Rýchlo som zabudla na svoje bolenie hlavy a odpísala som mu na prosté Dobré ráno ďalším prostým Dobré ráno, len som pridala smajlíka. Chvíľu som čakala pri mobile, ale keď sa nič nedialo položila som si ho na stolík vedľa šminiek, nech naň vidím a pokračovala som v maľovaní.
Odpísal, až keď som si dokončovala oči. Vôbec mi to nevadilo, bola som šťastná, že vôbec napísal. Pýtal sa ako sa mám. Odpísala som a chvíľu sme si písali také tie základné veci, čo si píšete s každým. Musela som ísť do kuchyne, spraviť si desiatu a naraňajkovať sa a pritom som stále držala mobil v ruke. Desiata bola rýchlo a raňajky som jedla jednou rukou, druhou som písala. Naštastie som tam bola sama, inak by mi mama vynadala.
Rozlúčila som sa ním, že už musím ísť do školy. On, parchant, ide až na druhú! Ale rýchlo som mu to odpustila.
Umyla som si zuby, obula si topánky, dala do úst žuvačku a naposledy sa pozrela do mobilu. Napísala som Ahoj! a odpojila sa z Wi-Fi.
V ten deň som si s ním už nepísala.
T
