Irresistible - Dokonalí

Kapitola tridsať tri - Vezmi ma domov [Part Three *Harry & Ryan*]

UNEDITED

Harry's P.O.V.

„Ďakujeme, vážime si toho, že tu môžeme ostať cez noc. Ale skoro ráno budeme musieť odísť," pripomenul som im znova a dúfal, že si to rozmyslia a oslobodia nás od toho ich slávneho nápadu. Niekedy som mal naozaj chuť zabiť Paula. A takéto myšlienky boli nebezpečné vzhľadom na moju profesiu a obsahu mojej palubnej dosky v aute.

„Nie, to je v poriadku. Bol to skvelý nápad," María sa rozplývala. „Aj tak väčšinou vstávame o siedmej, takže to bude ideálne," ubezpečovala nás. Z vlastnej skúsenosti som vedel, že jej vzhľad nehovoril o všetkom a neznamenalo, že keď sa naštvala, bola na rovnakom stupni zvrátenosti ako jej manžel. „Dobrú noc."

„Dobrú noc," vyčaril Paul diabolský úškrn a mal som sto chutí mu ho rozmlátiť. Vedel som, že Una nechcela ísť na tú prekliatu večeru a bála sa ich a teraz sme skončili cez noc v ich dome. Perfektné.

„Dobrú," povedali sme s Unou naraz a nechali ich, aby zatvorili dvere od našej izby.

„Pan-" Začala, no ja som jej položil prst na ústa a vytiahol z vrecka telefón. Môžu nás sledovať kamerami, alebo odpočúvať. Ukázal som jej displey a jej tvár sa zmenila na niečo vystrašenejšie akoby pred ňu spadol mamut. Odkašľal som si.

„To bude v poriadku," zašepkal som jej. „Idem sa prezliecť..." povedal som a kývol smerom ku kúpeľni.

Boli tak prezieraví. Dopredu vedeli, že ostaneme. Inak by som si nemohol vysvetliť to, že nám služobná doniesla oblečenie. Najradšej by som ich všetkých zabil. Prečo vlastne nie?

Hosťovská izba bola nádherná, to som musel uznať. A presne v tom štýle, ktorý som očakával: pompéznom. Veľká posteľ s baldachýnom a miliónmi malých a troma veľkými vankúšmi zaberala toľko miesta, že by sa do nej zmestila polovica futbalového týmu Anglicka. Na stene boli obrazy, skice, televízory a malé, takmer neviditeľné kamery, ktoré som však rozpoznal.

Už vošiel dnu, keď ma chytila za lakeť.

„Nenechávaj ma tu," zaprosila. „V tej izbe," povedala.

Uškrnul som sa a chytil ju za ruku. „Môžeš ísť so mnou," začervenala sa a ja som hovoril môjmu malému-veľkému Harrymu, nech sa pekne krásne upokojí. „Idem sa len prezliecť," upokojoval som ju. Vedel som, že sa cítila vystrašená, z celej tej situácie.

Z nenazdajky sa ku mne pritúlila a tvár pritisla k mojej hrudi. Bál som sa, aby nepočula moje hlasno tlčúce srdce, ktoré pumpovalo ako o život. Rukami som ju objal a jemne ju hladkal po chrbte.

Vypadala jednoducho úžasne. Vedel som, že vo všetkom bola dokonalá, o tom sa nebudeme baviť. No keď som zbadal tie šaty, predstavil som si, ako by ich mohla mať na sebe. A ako by si ich mohla dávať pomaly dole... Boli také biele a čisté ako bola ona. Jemné a vzrušujúce zároveň s tým tenkým kúskom látky, ktorý jej zakrýval hornú časť tela. Netúžil som po inom ako po zaborení svojich rúk do jej vlasov a pritlačiť ju náruživo bližšie. Nebolo by to správne. Bolo by to využívanie toho, že nemohla povedať nie, keď ju niekto pozoroval. Niekto, kto tušil pravdu.

„Môžem ísť teda s tebou?" zašepkala mi do hrude a ja som si povzdychol. Nebol som práve nadšený zo zdieľania tej istej izby so zatvorenými dverami, keď by som sa prezliekal. Fuuuu, nie. Nie je to dobrý nápad.

No aj tak som jednou rukou zašiel do jej vlasov, odopol sponu a oslobodil jej vlasy. Jemne som ich prečesal rukou, fascinovaný jej krásou a ladnosťou. A hebkosťou. A vôňou. Trošku som sa naklonil, aby som mohol lepšie vdýchnuť jej obľúbený citrusový šampón a vtiahol ju dnu. Zabuchol som za nami dvere stále v jej blízkosti a až po nejakej dobe sa odtlačil.