Dve Kathriny(Záškodníci FF)

"O rok sa to všetko skončí."

Dievča sa ešte posledný krát pozrelo do spätného zrkadla tmavozeleného auta a za ucho si zastrčila neposlušný prameň rovných bezfarebných vlasov.
"Mary, zastaň, tu vystúpim."povedalo dievča svojej opatrovateľke.
Šedivá žena v skladanej sukni sa pomaly otočila. Chvíľu na dievča hľadela a potom váhavo prikývla. Po pár sekundách auto so škrípaním zabrzdilo a dievčina v letných šatách vystúpila. Do uší sa jej navalili zvuky desiatok ponáhľajúcich sa ľudí a nervózne trúbenie áut.
Z kufra vybrala batožinu a na koniec potichu zamrmlala smerom k staršej žene nezreteľné ďakujem. Potom bez zaváhania odkráčala preč.

Chlapec s hnedosivými vlasmi stál na vlakovom nástupišti. Všade okolo neho prechádzali ľudia, malé deti veselo džavotali ťahajúc rodičov za ruku a vo vzduchu sa niesla zmes hlasov.
Pravým obočím mu nenápadne šklbalo ako vždy keď bol nervózny. Hnedými očami prechádzal po nástupišti hladajúc v dave svojich priateľov.
Každú chvíľu sa pozeral na hodinky a hlavou sa mu zatiaľ preháňali pochmúrne myšlienky.
Čo keď si to rozmysleli? Čo keď sa to skončilo a on bude znovu sám? Budú sa mu posmievať a nazývať ho netvorom?

Malý objemný chlapec s pieskovými vlasmi sa nemotorne snažil dostať k vlaku. Červená rokfortská lokomotíva bola však ešte ďaleko, čas sa krátil a jemu sa pod nohy stále niekto plietol.
Teraz, keď nebol v spoločnosti svojich slávnych priateľov mu nikto nevenoval veľa pozornosti. Kým obchádzal veľkú narýchlo sa lúčiacu rodinu plnú ryšavých deti, všimol si rozviaznú šnúrku na svojich ošúchaných teniskách.
Nahlas si vzdychol, pustil vozík s batožinou a kľakol si. Ešte stále počul červenovlasú pani ako napomína svojho syna. V diaľke zapískala lokomotíva.
'Musím sa poponáhľať.'prebleslo mu hlavou. Z celej sily sa snažil vopchať rozstrapkanú šnúrku naspäť do dierky. Malé vodnaté oči sústredene upieral na svoje staré topánky. Zrazu sa medzi vravu ľudí zamiešal dupot dievčenských topánok. Zvuk sa stále približoval.
Keď už chlapec počul aj zrýchlený dych bežiacej, rozhodol sa postaviť a poobzerať sa.
Kým však stihol čokoľvek spraviť, zacítil prudký naraz, dievčenský výkrik a tlmený dopad na studenú dlažbu.
Mimovoľne sa chytil za hlavu cez ktorú mu dotyčná preletela a pozrel sa na kamennú podlahu.
Zo zeme sa pomaly zdvíhalo o rok mladšie dievča z ich fakulty. Bledé takmer bezfarenné vlasy mala rozcuchané a spopod kvetovaných šiat jej trčalo oškreté koleno. Po chvíli uprelo svoje čierne oči na chlapca. Ten sa začal červenať a koktavo ospravedlnovať.
Dievča sa postavilo a napravalo si lem šiat. Bola takmer o hlavu vyššia ako modrooký chlapec. Ten si nervózne žmolil ruky a nesmelo sa na ňu pozrel.
Vyzerala, akoby mu išla odvrknúť niečo štiplavé, no nakoniec len sklonila hlavu, otočila sa na päte a zmizla v dave.

"Tichošľap! Nestihneme to!"kričal vysoký chlapec s okuliarmi v hrubom ráme na svojho čiernovlasého kamaráta.
Obaja sa ponáhľali a klučkovali pomedzi ľudí tlačiac pred sebou vozíky s batožinou.
17ročný chlapec s vlnitými čiernymi vlasmi a podmanivými sivými očami sa na chvíľu zastavil a obzrel sa do výkladu obchodu s časopismi.
Zo zrkadlového skla naňho hľadel už takmer dospelý muž.
'O rok sa to všetko skončí.' pomyslel si pri pohľade na svoj odraz.
Keď mu cez tvár začali presvitať časopisy s vegetariánskymi receptami, odvrátil sa, potriasol hlavou a vykročil za svojim kamarátom, ktorý naňho netrpezlivo upieral orieškovohnedé oči.