Grace Brownová

Prológ

Usalašila som sa na starej lavičke a čakala som, že každú chvíľu z nej budú len obyčajné triesky do krbu na zahriatie. Zahriali by vôbec? Veď sú také zhnité, že by z nich človek nemal žiaden úžitok. Pre mňa v tú chvíľu toto nevýznamné drevo malo úžitok. Sediac na lavičke som očakávala svoju „spriaznenú dušu".

Nútila som sa dívať na jazero predo mnou. Ale bola som taká zvedavá, či už ho nezazriem kdesi v diaľke, že som musela pohľad nasmerovať k mocnému dubu. A vtedy som ho zbadala. Jeho výraz bol utrápený a sledoval ako sa mu nohy pohybujú po zemi. Môj výraz bol opačný; srdce mi podskočilo pri pohľade naňho a moje smutné pery razom spoznali úsmev.

„Zase meškáš," povedala som so stálym úsmevom na perách. Konečne zdvihol zrak a tiež sa mu na tvári objavil jemný úsmev. Tej utrápenej tvári som nechcela venovať ani sekundu - tvárila som sa, ako keby prichádzal s nadšením.

Pozrel na hodinky a uškrnul sa: „Prekonal som sa! Meškám len päť minút. Je to o desať menej ako zvyčajne!" pochválil sa s hrdým úsmevom. Vydýchla som si. To, čo ho trápilo, je preč.

Tak ako vždy sme sa hrali naše obľúbené hry. Naháňali sme sa popri vode a vysokých stromoch. Po okolí sa roznášal náš smiech. Unavení sme si sadli na trávu, no nie nadlho. Jeden z nás sa kamsi skryl a ten druhý ho hľadal. Pravdaže som vyhrala; toto miesto som poznala lepšie a moje skrýše nikdy neobjavil, aj keď to tu spoznal už o niečo viac. Hrali sme sa aj na rytiera a princeznú. Musel ma zachrániť pred mocným drakom, ktorého sme vytvorili zo skaly vo vode (a ja som bývala vo vysokej veži, ktorou sa stal masívny dub - náš obľúbený strom).

Dub, ktorý som už neraz spomenula sa stal našim útočiskom - miestom na oddych. Po všetkých veselých hrách sme sa naň vyšplhali a pozorovali neopísateľne krásny výhľad na mesto. Dub mal siahodlhé a hrubé konáre, kde sa pohodlne sedelo. Obaja sme mali ten svoj konár, na ktorom sme sedávali.

Tentokrát to bolo iné; prisadol si vedľa mňa na môj konár. Z ruksaka po mojej ľavici som vytiahla dózu. Ukrývala ten najchutnejší perník od mami. Ponúkla som ho a on bez váhania ponuku prijal, lebo vedel, že je vynikajúci.

„Musím ti niečo povedať," povedal s plnými ústami koláča. Nečudo, že si ho tam napchal takmer celý. Musela som sa uchechtnúť. Avšak tvár chlapca sediaceho vedľa mňa sa zmenila na tú ustarostenú, ktorú som uzrela v prvom momente ako sme sa dnes stretli. Dožul perník a pozrel mi do očí. „Sťahujeme sa."

Oznámil mi to s takou ľahkosťou, že ma pichlo pri srdci. Odmietala som mu opätovať pohľad. Načo by to bolo vôbec dobré? Videl by moje oči, napĺňajúce sa slzami.

Vzal si ďalší koláč, no držal ho v ruke. Potom ho vrátil do dózy. „Grace," hlesol, „vieš prečo odchádzame... Chcem odísť aj nechcem. Ale musím - nemám na výber." Chytil ma za ruku. „No... mám na teba drobnú požiadavku." Odhodlala som sa preskúmať jeho tvár, hoci tá moja bola zmáčaná od protivných sĺz. „Nezabudni na mňa a na naše miesto. Nikdy. Nedopusť záhubu nášho priateľstva. Vždy ostaneš v mojom srdci, Grace." Položila som dózu na ruksak a pevne ho objala. Objatie mi vrátil, no dvakrát tuhšie.

Od toho dňa som ho stretla len v škole, kde sme neprehovorili ani slovo. Ani v deň neplánovane plánovaného odchodu som sa s ním nerozlúčila. Moje srdce totiž pálilo smútkom. Smútkom zo straty jediného a najlepšieho priateľa.

Porušila som sľub... snažila som sa naňho zabudnúť... aj som zabudla. Ale je divné, že ma vždy vábilo navštíviť naše miesto ôsmeho októbra. Bol to deň, kedy mi oznámil tu krutú, bodavú správu. Každým rokom som to miesto navštívila len ôsmeho októbra. A ešte čudnejšie je, že ôsmeho októbra o osem rokov neskôr sa vrátil do starého domu, stojacemu oproti tomu nášmu...

Zdravím všetky moje čitateľky (poprípade čitateľov)! ^^ Som tu opäť s novým príbehom. :) Rozhodla som sa, že Búrku nakoniec nedopíšem a nechám ju ležať v pamäti môjho USB a možno raz by som sa k nej vrátila. Niektorým z Vás je to ľúto, popravde aj mne, ale je to veľmi komplikované... Už len dúfam, že sa Vám Grace Brownová zapáči a som zvedavá na vaše názory. :))