Kniha ? Ako môže niekoho zaujať kniha . Sú to len písmena, bludy bláznivých autorov. Čierne čiary na bielom papieri. Je absurdne stráviť hodiny čítaním knihy. Je to jednoducho strata času. Sú omnoho dôležitejšie veci. No predsa ich čítam . Prečo kvôli nej! Bruneta,modré oči, úsmev ako vystrihnutý z časopisa . Sebavedomá s veľkým srdcom. Krajšie dievča nepoznám . Býva oproti mojej bytovky. Mám výhľad rovno na jej okno. Až na jeden háčik ,ktorý na nej neznášam a zároveň milujem . Trhá mi očami vidieť ako nezapadá no ťahá ma k nej čím ďalej tým viac. Každé ráno keď vyjde z bytovky ja s ňou . Kráčame po jednom a tom istom chodníku . Cez tú istú ulicu ,stojíme na tom istom prechode.No zakaždým sa naše cesty rozdelia na vlakovom nádraží. A v čom je ten háčik? Neustále drží v rukách knihu. Stále tú istú ten istý názov ten istý autor. Chcem sa jej prihovoriť no nemám odvahu. Bojím sa ? Nie ja sa ničoho nebojím . Hanbím sa ? Ani náhodou. Len ani nezavadí pohľadom o mňa. Ona nieje ako iné nieje závislá na svojom telefóne , nerozpráva sa takmer s nikým .
Prechádzal som nádražím ,keď som nechtiac do nej narazil . Bolo to nechtiac? Neviem nie som si istý. Kniha jej vypadla z rúk na zem. V tom ruchu a kope ľudí čo sa ponáhľali do práce som zastavil aj ja . Mohol som jednoducho pokračovať v ceste ale ja som zastavil a ospravedlnil sa jej . Ona sa len zdvihla knihu zo zeme,usmiala sa a jednou vetou ma odbila.„Nezačínaj niečo ,keď nevieš do čoho sa púšťaš ."S úsmevom na tvári odišla. Ostal som tam nemo stáť pripadal som si ako socha. Nerozumel som jej slovám . Vôbec nedávali zmysel s tým čo sa tu práve stalo. Prešli mnou zimomriavky a ja som sa opäť pohol a nastúpil do vlaku.Celý deň som som nad tým premýšľal a celú noc som nespal .Pozoroval som jej okno .Keď sa začali predierať prvé lúče slnka do nového dňa .Uvidel som ju v okne . Zadíval som sa na ňu ako si češe svoje dlhé vlasy a zväzuje ich do gumičky. Prišlo mi to už trocha divné keď sa po chvíľke obzrela a pohlaď jej padol priamo na mňa sediaceho pri okne . Radšej som sa postavil a šiel si spraviť raňajky .S plným bruchom som vykročil na ulicu s cieľom ísť len tak do parku na rannú prechádzku. Musel som sa nejako zabaviť ,nemohol som len tak nečinne sedieť doma . Ako som sa túlal pomedzi stromy,padol mi pohľad na lavičku . Bola z dreva,farba na nej bola už ošúchaná a nikto na nej nebol. Pozastavil som sa a a sadol si na kraj tejto lavičky. Mal som priami výhľad na okoloidúcich ľudí . Vytiahol som knihu ,ktorú som si vzal a len som sa na ňu díval. Bol som presvedčený ,že i keby som ju otvoril a ponoril sa do čítania zabavilo by ma to tak na pár minút ako zvyčajne. I napriek tomu som to spravil. Po chvíli si ku mne prisadla. Vedel som ,že každé sobotňajšie ráno niekam chodí ale nemyslel som si ,že práve tu. „Ta kniha je hrozne nudná ,ale núti ťa zamyslieť sa a pozrieť sa hlbšie na svoj život." Oslovila ma a ja som sebou mykol.Pozrel som sa na ňu, sedela vedľa mňa .Len čo som uvidel v jej očiach istú neopísateľnú iskru ,spomenul som si na jej slová z nádražia. Pamätá si ma ? Prebleslo mi hlavou.„Ty ju čítaš stále ." Vyšlo zo mňa . Áno čítam tu knihu pretože sa jej chcem priblížiť a pochopiť ju. „Možno preto lebo moja obľúbená ,alebo je za tým iný dôvod. "Nastala chvíľa ticha . Len tak sme sedeli a ja som premýšľal aký zmysel ma naša konverzácia prečo sa rozprávame o knihe . Strácal som sa .Po chvíľke som prehovoril.„Ľudia si často obľúbia nejakú vec ale časom ich prestane baviť. Teba poznám už od vtedy čo si sa nasťahovala do bytu oproti. Každe ráno ťa stretávam a vidím stále len tú istú knihu u teba. Ako to ,že ťa ešte neomrzela?" Pozrela sa mi priamo do oči mal som pocit ako by nič iné neexistovalo len my a naše slová. „Prečo každé ráno vstávaš ,ideš do práce , prídeš domov a znova snívaš o inom živote. Prečo ťa neomrzela tvoja denná rutina ? "To dievča ma fascinovalo čím ďalej tým viac .„Je mi takto dobre. " jednoducho som odvetil.„Nieje a vnútri to vieš sám. Túžiš po inom živote nechceš byť šedá myš stratená v tomto svete . Chceš byť niečim výnimočný . Žiješ ale povrchne . "To dievča malo úplnú pravdu nechcel som žiť sám v tom veľkom byte ,každé ráno cestovať do práce a keď prídem domov bez zmyselne sa flákať. Túžil som po dobrodružstve, chcel som ničo zažiť. Mat rodinu deti. „ Tá kniha je len pomôcka a vodítko mojim životom . Prečo ju stále čítam dookola? Pretože spoznávam nové veci a otvára sa mi nove myslenie a nove názory . Môžem poznať každú vetu ,každý odsek ,každé slovo no zakaždým to dáva iný význam . " Začal som rozumieť slovám toho autora . Vďaka tejto dievčine som začal túžiť po novom živote oživila vo mne myšlienku, vybrala ju s najtemnejšej časti mojej mysle, o ktorej som ani nevedel. Vdýchla jej život. V tomto momente začalo všetko dávať zmysel. Postavila sa z lavičky a ja som ju nasledoval. Chcel som ísť domov ale nie späť do toho obrovského bytu kde pociťujem samotu a strach. Domov kde sa budem cítiť lepšie než kdekoľvek. A ten domov som musel nájsť. Chcel som okúsiť každodenné starosti a lásku pocítiť že niekomu na mne záleží ,že keď budem ďaleko bude na na myslieť . Kráčali sme vedľa seba v tichosti ,ktoré prebíjalo len hlas okoloidúcich. Keď sme zastali na chodníku pred mojou bytovkou ,usmiala sa na mňa . „Ďakujem povedal som jej ." „ Raz pomôžeš ty a nebudeš chcieť poďakovanie. " Bola vážne divná . No pomohla mi nájsť seba. Otočil som sa k dverám bytovky a bol som presvedčený ,že práve dnes niečo začalo rásť vo mne . Počul som prudké brzdenie auta vzápätí som sa otočil a uvidel som na zemi nehybne telo tejto dievčiny .
