Just one book-Midnight love

41.

41. časť

„Čo ste sa dohodli?" zvolala som nervózne. Bola som hlavne nervózna z toho, že som sa bála.

„Charlotte, kto je to?" opýtal sa Makoto.

„Ale pozrime sa. Hneď dvaja jasnovidci. Máme to ale šťastie. Teraz vás vaši priatelia neochránia." usmial sa drzo Adrian.

„Čo ste im spravili?" aj keď on si vykanie nezaslúži. Je tu len deň a už sú problémy. Také osoby nemusím.

„Ja nič. Oni si mali dávať pozor." uškrnul sa. Odzadu sa ozvalo vrčanie. Rovno dvojité.

„Viac ma mrzí, že tu mám len jedného z Rottových."

„Prestaňte nás konečne brať ako nejaké výherné balíčky!" zvolala som naštvane. Po strachu nebolo ani stopy.

Adrian si ma premeral.

„Mám toho dosť! Ty, Ethan, všetci! Kedy budeme mať pokoj? Až keď budeme mŕtvi? My sme nič nezavinili. My sme sa do ničoho nezaplietli." hlas mi slabol. Uvedomovala som si krutú pravdu.

„Chcem..." začala som a nato už Makoto zakročil.

„Charlotte nie!" dotkol sa mojich pliec, „Nesmieš im ublížiť."

„Prečo nie? A čo mi robia oni? Čo robia oni nám? Moja sestra je v nemocnici, brata tie vražedné sklony hádam nikdy neprejdú a odo mňa sa očakáva, že všetko unesiem a dostanem sa cez to a potiahnem našu skupinu vpred! Ja už nevládzem!" zvolala som ubolene a zviezla sa k zemi. Odrazila sa odo mňa do všetkých strán silná tlaková vlna, že ešte aj pohotový Makoto za štítom mal čo robiť. Samotné auto sa pohlo o meter. A ostatní? Prinajhoršom odleteli dva metre alebo všetci dojedného popadali na zem ako hnilé hrušky.

Makoto ma objal okolo pliec. Adrian s potencionalistmi na mňa s Makotom hľadeli ako na nejaký zázrak. Začali pomaly ustupovať, až sa stratili v tieňoch. Jediný, na koho som dokázala pozrieť bol Leo. Akoby sa prebral z tranzu. Aj keď ho hlad stále premáhal v očiach som mu videla slabý, matný odlesk tmavomodrej. Smútok či bolesť. V tomto prípade to druhé. Postavil sa, chcel podísť ku mne, no na Makotove tiché, no rázne pokývanie hlavou zastal a veľmi ťažko sa donútil k tomu, aby sa otočil a zmizol v tieňoch noci spolu s Benom.

*Leo*

„Ježiši už ho nechaj!" odsotil ma silne Ben, „Ak plánuješ vyvraždiť celé mesto, mal si si doniesť zásobník krvi! Alebo sa ti hádam zvýšil apetít?!"

Moja obeť sa na nás len vystrašene dívala. Chcel som sa na neho znova vrhnúť, no Ben ma odsotil, a musím povedať, že musel vynaložiť dosť sily. Obeť sa rozutekala, no Ben ju poľahky dobehol. Schmatol ho za golier košele a jednu mu uštedril do nosa. Chlapík sa zniesol k zemi a Ben mu pazúrom prešiel od jednej rany k druhej, aby zahladil stopy po uhryznutí.

„Takto si budú myslieť, že sa mu len snívalo. A ty sa kroť. Tínedžerky sa utápajú v čokoláde a ty v krvi? Nestačia nám už tie tri dá sa povedať mladé ženy v našej skupine? Chceš sa k nim pridať?"

„Čuš už!" zreval som, „Nemám náladu na tie tvoje reči."

„Ty nemáš náladu ani na to, nechať svoje obete žiť. Toto bol tretí a vysal si ho takmer dodna. Čudujem sa, že bol ešte taký čiperný." vyčítal mi Ben a ja som na neho iba zazeral, „Takto sa krízy neriešia."

„Mohla byť ona na ich mieste! Ty to vieš!"

„Mohla! Áno, pochybili sme! Tak veľmi sme ich chceli ochrániť, že sme im nakoniec sami uškodili! Čo myslíš, že aj mňa baví táto večná vojna?"