Ružový kvet

Untitled Part 1

„Vstávaj Katie!" zakričala mi nad hlavou macocha. „Hm"...zamrmlala som zasnívane. Všimli ste si? Presne tak, mám macochu a nie normálnych rodičov. Tento príbeh je o mne. Volám sa Katie a mám 10 rokov. Moji rodičia mi zomreli keď som mala 4 roky. Mama dostala rakovinu. Síce s ňou tvrdo bojovala no nakoniec zomrela. Môj otecko bol veľmi zúfalý lebo mamku nadovšetko ľúbil a nemohol zniesť, že ju už nikdy nepohladí po jej plavých kučerách a ani že jej nedá posledný bozk. Otec zomrel týždeň po tom ako moja mama, od smútku a osamelosti. No a ja som ostala na svete sama. Sociálna služba ma odniesla do Detského domova a mesiac na to si ma vzala macocha. Spočiatku bola milá a dobre sa o mňa starala. No po dvoch mesiacoch ukázala svoju pravú tvár. Začala ma biť a dávala mi domáce práce čím ďalej tým viac. Stala som sa jej slúžkou. A aby toho nebolo málo mala aj malú, rozmaznanú, drzú dcérku menom Agáta. Ony dve mi stále kričali do tváre čo mám robiť. Z môjho detstva si nepamätám veľa. Najviac si pamätám mamičku a ocka ako mi každý večer čítali rozprávku na dobrú noc. Tá rozprávka sa volá Popoluška. Veľmi som si tu rozprávku obľúbila kvôli tomu, že sa s hrdinkou z tohto príbehu veľmi podobáme, hlavne „rodinou", prácami a trošku aj vzhľadom. Mám krátke kučeravé vlásky a väčšie sivé oči.Úsmev nie je široký a mám aj krivšie zuby preto keď sa raz za stovky rokov usmejem tak macocha na mňa sipí nech ich skryjem lebo sú otrasné. Postavu mám chudú. Obliekam sa do starej, smradľavej zástery v ktorej každý deň upratujem.No nevýhodou rozprávok je, že im ľahko uveríme. Myslela som si že budem šťastná po boku mojich rodičov a že aj mňa si raz odvedie princ na bielom koni ale vidíte čo sa so mnou stalo. Dnes je to už 6 dlhých a bolestivých rokov odvtedy čo mi zomreli rodičia.