Hooded butterfly

Part time job

Domov som zase šla sama. Nechcela som, aby zistil, že už vlastne nikde nebývam. Obávala som sa toho, že keby to zistil, nechal by ma. Vedela som, že taký nie je, samozrejme. Lenže niečo vo mne stále neverilo ľuďom okolo seba, pretože doteraz sa neprejavili veľmi pozitívne. A tak som ako zvyčajne rýchlym krokom "utekala" do nášho dočasného útočiska. Celý čas som sa obracala a hľadala niekoho, kto by ma nedajbože sledoval. Nemohla som si dovoliť, aby ma nejaké páry očí zbadali. Cítila som sa strašne paranoidne a vôbec to nebolo príjemné. Našťastie, nebolo treba báť sa, pretože som nezahliadla nikoho, kto by sa obťažoval merať so mnou cestu až do parku.

Sama som tam vošla, sama sa nenápadne predierala pomedzi stromy a obchádzala milovníkov prírody a sama sa nepozorovane dostala na miesto, odkiaľ som sa ráno vybrala do školy. Bolo zvláštne, že sa moja myseľ teraz zaberala iným problémom. Doteraz ma stále mátali len decká, čo ma šikanovali (či už slovne alebo fyzicky, lebo aj to sa mi zopárkrát pritrafilo) a zrazu ako mávnutím čarovného prútika príde ešte väčší problém. Nevedela som sa rozhodnúť, či si mám vydýchnuť alebo zastonať.

Veci som schovala pod deku a po menšej úprave svojho zovňajšku som sa rovnako nenápadne vytratila z parku do rušných ulíc. Mala som namierené do malej kaviarničky na konci ulice, pretože v škole som videla leták, kde ponúkali brigádu. Jasné, že tam nebol iba jeden, ale kaviareň nebolo ďaleko od miesta, kde sme teraz "prebývali" a okrem toho ma najväčšmi zaujala. Vyzerala útulne. Aspoň na obrázku.

Otvorila som dvere, na čo všetkých prítomných upozornil cingot zvončeka. Zhlboka som sa nadýchla a vykročila k baru.

,,Zdravím. Videla som, že zháňate brigádnikov, a tak som sa prišla spýtať, či ešte niekoho nepotrebujete." usmiala som sa na dievčinu za ním.

,,Počkáš chvíľu? Spýtam sa majiteľa." usmiala sa tiež a odbehla.

Neprešlo ani pol minúty a už si ma premeriaval zavalitý nízky chlapík, ktorý mal od pekného muža veru naozaj ďaleko. Nie že by som ja vyzerala k svetu v starých vyblednutých veciach. ,,Prečo chceš túto prácu?" spýtal sa ma potom.

,,Potrebujem peniaze." povedala som na rovinu.

,,To vidím." skonštatoval a ďalej si ma zamyslene premeriaval.

,,Nesúďte knihu podľa obalu." založila som si ruky na prsiach.

,,A prečo si myslíš, že by som ti mal dať túto prácu?" pokračoval v otázkach a moju dobre mienenú radu ignoroval.

,,Pretože ju potrebujem a vy ste určite taký dobrý človek, aby ste mi s tým pomohli." nevinne som sa na neho usmiala.

Dievča, ktoré ho priviedlo, sa uškrnulo.

Pán, určite polichotený mojimi slovami, na mňa vyceril žlté zuby. Možno to bolo preto, že pil veľa kávy, keď už vlastnil tú kaviareň. ,,Páčiš sa mi. Si priebojná. Ale toto..." ukázal rukou na moje oblečenie. ,,Neviem.."

,,Aspoň to vyskúšajte. Som učenlivá." prehovárala som ho.

,,A vieš aspoň obsluhovať kávovar? Robiť kávu?" skúsil.

Bezradne som na neho pozerala. Toto som akosi nedomyslela. V živote som kávu nerobila, pretože bola drahá a my sme si ju nemohli dovoliť. Kupovali sme iba to najpotrebnejšie, a keď mala mama zrovna dobrú výplatu, urobili sme si radosť niečím výnimočným, čo bolo dovtedy tabu. Inak sme žili z ruky do úst.

,,Mohla by som ju to naučiť, Grigory." ozvalo sa dievča a venovalo mi ďalší úsmev.

,,Tak fajn. Dobre. Si prijatá." uzavrel to a potom sa otočil k dievčine. ,,Ale ty mi ručíš za to, že sa tu bude otáčať ako fretka!"

,,Rozkaz šéfe." zasalutovala oslovená a uskočila, aby mohol Grigory prejsť.

Nadšene som poskočila a prešla za pult, aby som objala moju záchrankyňu, ktorá ešte viac nalomila môj názor na cudzích ľudí. Predsa len neboli všetci zlí.

,,Ďakujem." pustila som ju potom.

,,To nestojí za reč." mávla rukou. ,,Baby predsa musia držať za jeden povraz, no nie? Okrem toho, páčiš sa mi...Som Natalie." natiahla ku mne ruku.

,,Evolet." potriasla som ňou.

,,Trochu zvláštne meno, nie?" skonštatovala. Až teraz som si všimla, ako vyzerá. Vysoká, tenká, pomenej tvarovaná, no zato krásna. Mala milú tvár a šibalské zelené oči. Vlasy mala čierne ako perie havranov a zviazané vo vrkoči. Iba konce boli zelené ako jej oči. Pristalo jej to, aj keď niektorým by to prišlo vulgárne alebo priveľmi kričiace. Páčila sa mi.

,,Áno, to je. Ale som s ním spokojná."

,,Hodí sa k tebe." skonštatovala po chvíli a žmurkla na mňa.

Nemohla som uveriť, že sa mi konečne pošťastilo. Dostala som brigádu. Budem zarábať peniaze! Neviete si predstaviť, ako som prekypovala radosťou. Očividne to zo mňa sršalo na kilometre, keďže Natalie poznamenala: ,,Nečakala si, že ju dostaneš, čo?"

,,Nie." priznala som.

,,No, ale keďže už ju máš, nesmieš tu len tak postávať! Šup, šup! Choď zatiaľ do kuchyne pomôcť z riadom a večer, keď zatvoríme, ťa naučím pripravovať kávu, čo ty na to?"

,,Idem na to." zasmiala som sa a zmizla v kuchyni. Spoznala som ďalšiu študentku, možno o niečo staršiu ako ja, ktorá tiež pomáhala v kuchyni. Volala sa Debra a dohodli sme sa, že najlepšie bude, keď ja budem umývať a ona utierať. Šlo nám to od ruky. Trkotali sme, akoby sme sa poznali odjakživa a ja som sa cítila ako nový človek. Ani raz nespomenula moje obnosené oblečenie. Neposmievala sa mi a ani na mňa nehľadela z vrchu. Bavila sa so mnou ako so sebe rovnou. Dodalo mi to nádej, že možno raz ma takto budú vidieť aj ostatní...

Ahoj zlatúšikovia!

Dnes som sa rozhodla po dlhej dobe napísať novú časť. Ako ste si už všimli, príbeh bol pozastavený, hoci to tu nebolo napísané. Asi som stratila inšpiráciu alebo som len jednoducho nemala chuť ho písať...Každopádne, teraz je znova všetko ako má byť :) A to len vďaka pár dievčatám (nebudem ich menovať, určite sa spoznajú), ktorým sa tento príbeh páčil. Dodali mi chuť znovu pokračovať, a tak to tu máte. Pekne im poďakujte, lebo inak by som sa k tomuto ešte dlho dlllllhooo nedostala..

So, aj ja vám ďakujem holky a posielam bočku :*