Hooded butterfly

Time passes faster

Nasledujúci deň sme sa s mamou prebudili takmer naraz. Prezliekli sme sa do ďalších starých vecí, najedli sa zo skromných zásob, ktoré včera nakúpila a poumývali sa vodou, ktorú doniesla v prázdnych fľašiach. Bolo to zvláštne, ale človek si zvykne, keď musí.

Nedalo jej, aby sa ma potom nespýtala na to, ako som na tom s hľadaním práce.

,,Zle." vzdychla som si, aby som ju zaviedla.

,,Eve..." začala, ale nenechala som ju to dokončiť.

,,Zle, lebo už ju nehľadám. Dostala som ju! Odvčera oficiálne pracujem v kaviarni na konci ulice, mami! A je to tam super!" nadšene som vykrikovala, akoby sme neboli v parku a nikto nás nemohol počuť. A to že bolo ráno, radšej ani nebudem spomínať.

Nadšenie z novej práce preskočilo aj na ňu a objala ma tak tuho, až som myslela, že ma rozpučí. ,,Mamííííí." zatiahla som.

,,Ach, prepáč." pustila ma. ,,Nechala som sa uniesť."

,,A keby si vedela, akí milí ľudia tam pracujú, bola by si ešte nadšenejšia! Vôbec nie sú takí, ako v škole. Natalie sa za mňa dokonca prihovorila! A s Debrou som robila riad! A..."

,,Dobre, dobre." smiala sa šťastná, že som aj ja konečne rada na tomto svete a necítim sa tu navyše. ,,Porozprávaš mi o tom potom. Musíš ísť do školy a ja do práce." podotkla akoby náhodou.

,,Po škole hneď utekám do kaviarne." pokazila som jej plány.

,,Tak mi o tom povieš, keď sa vrátiš odtiaľ, a teraz už choď." zdvihla ma na nohy, pobozkala na čelo a vyšikovala z parku.

Prvýkrát som šla so smiechom na perách do školy. Možno za to mohla sčasti práca, sčasti pocit, že som sa mýlila v ľuďoch v mojom veku a sčasti to, že konečne môžem pomôcť mame. Náladu mi nemohlo pokaziť ani sychravé počasie, ako to už na jeseň býva a ani decká zo školy, ktoré si hneď, ako som vošla do budovy školy, začali "nenápadne" a "potichu" šepkať za mojím chrbtom. Dnes mi to bolo ukradnuté. Zayn čakajúci pri mojej skrinke mi iba dopomohol k dobrej nálade a ja som sa zaprisahala, že dnes mi vydrží celý deň. Aspoň jeden jediný deň sa chcem usmievať od rána až do večera.

,,Stalo sa niečo?" spýtal sa ma po tom, čo ma pobozkal.

,,Možno." pripustila som s úsmevom.

,,To som rád." povedal len a ďalej nevyzvedal. To bolo na ňom super. Vždy vedel, kedy má byť ticho a kedy naopak niečo povedať či spýtať sa. ,,Úsmev ti pristane."

,,Tebe tiež." vtisla som mu bozk do kútika úst a objala ho okolo pása. Spolu sme vykročili do triedy.

,,To máš už raz tak..." uškrnul sa.

So smiechom som pokrútila hlavou a pridala do kroku. Nechcela som meškať.

,,Hej." potiahol ma jemne späť. Pristála som v jeho teplom náručí. ,,Poďakuj za mňa tomu, komu sa podarilo to, čo mne nie."

,,Rozkaz." pritúlila som sa tesnejšie k nemu  a vychutnávala si túto sladkú chvíľku, kým ešte trvala. ,,Ale nebola to iba jej zásluha, aby si vedel." nedalo mi nedodať. Zdalo sa mi, že by bolo vhodné povedať mu, ako veľa pre mňa znamená.

,,Jej?"

,,Áno, jej. Čakal si, že máš konkurenciu?" podpichla som ho s úškrnom.

,,Možno." zopakoval moju odpoveď z pred pár minút.

,,Neznášam, keď sa po mne opičíš." šepla som, pretože v skutočnosti sa mi to zdalo roztomilé.

,,Tak si budeš musieť zvyknúť, zlatko." pobozkal mi temeno hlavy.

,,S radosťou." usmiala som sa mu do trička a nechala sa unášať na opojných vlnách bezpečia a lásky. Pretože to bolo to, čo som cítila, keď ma pevne držal. A nebolo krajšieho miesta, kde by som mohla byť. Naozaj nie. Aj kaviareň bola fajn, ale lásku som od nej asi ťažko mohla čakať, takže...

Neviem, ako dlho sme stáli na chodbe v objatí, pretože čas zrazu plynul rýchlejšie. A to nielen v tejto chvíli, ale aj celé nasledujúce dni. Zrazu sa mi ľahšie plávalo na loďke zvanej život. Mala som Zayna, mamu, Natalie a Debru a nič viac som k šťastiu nepotrebovala. Kávu som síce ešte robiť nevedela a stále sme nemali kde bývať, ale nádej na lepší život vo mne každým dňom klíčila viac a viac. Ešte som tomu dávala tak mesiac, kým začnem úplne inak zmýšľať a byť naozaj šťastná. No na sto percent som tomu neverila. Pretože ešte vždy sa mohlo všetko skomplikovať. Dúfala som však, že nič také už na mňa nečaká. Ak teda Boh pozná milosrdenstvo a dokáže uhádnuť, koľko toho človek dokáže zniesť...

Ahoj, ahoj, ahoj!!! :D

To som zasa ja (veď kto iný) a spolu so mnou prišla aj táto nová časť! Dúfa, že sa vám bude páčiť a že sa napísala dobre :D Takže asi toľko k tomu, ako mi dneska prepína. R.I.P. my mind :D