(a/n zo začiatku: ospravedlňujem sa, že som cez mesiac nepridala, mrzí ma to. juj a príde mi, že sa nám tu z toho stáva strašné klišé, ale aktuálne ma to vôbec netrápi, pretože aj keď som dark larrie tak barryho proste shippujem as fuck)
Zobudila ma melódia Pressure od The 1975, ktorú mám na zvonení mobilu. Ktorý idiot mi volá neskoro v noci a prečo sakra mám zapnuté zvonenie? Poslepu som zdvihla hovor a tú malú, ťažkú, aktuálne hnusnú tehlu si priložila k uchu.
"Nech si ktokoľvek, asi ti zarazím kôl do zadku," pošepla som výstražne. Byť sama, tak kričím, ale keďže vedľa mňa leží jeden kučeravý anjel, musím byť potichu.
"No..." človek, ktorého som zatiaľ nestihla identifikovať zamrmlal pár nadávok, "keďže som na tom so svojou orientáciou tak ako som, ani by mi to nevadilo, ale aktuálne chcem mať jedine ten Benov!" ČO TO KURV-oh, Louis. Chápem. Z prvotného šoku som sa rýchlo spamätala, no zlosť ma neprešla. Nenávidím, keď ma niekto budí. N E N Á V I D Í M!
"A prečo mi voláš? Veď máš Bena pri sebe, nie? Ja chcem spať," rukou som si prehrabla vlasy a znova zavrela oči. Potrebujem spánok, bože.
"Vlastne nie, Bennie už ďalšie kolo nezvláda, ale nepožičala by si mi Harryho?" spýtal sa s absolútnym kľudom. Robí si srandu?
"Louis, pil si?"
"Len pár - nastane chvíľu ticho a následné škytnutie - pohárikov. Možno pár desiatok pohárikov, ja neviem, ale citím sa skvelo!"
"Tak sa utekaj cítiť skvelo niekde inde, podľa možností čo najďalej od telefónu, prosím," Louis asi tridsať sekund nereagoval, už som chcela hovor zložiť, no tesne pred tým sa zas ozval.
"A čo robíš, drahá Brooklynn?"
"Myslím, že oveľa nudnejšiu vec ako ty - snažím sa spať."
"A Harry?"
"Harry spí," spomínaný sa jemne zamrvil, zazdalo sa mi, že sa prisunul bližšie ku mne.
"A máš ma rada?"
"Áno, mám ťa rada. Naozaj potrebujem ísť spať a nechcem zobudiť Harryho, dobrú noc," čakala som od neho podobný dvojslovný pozdrav ako ten môj, ibaže hlúpy brunet v telefóne nemohol proste povedať tú frázu, veď na čo, keď ma mohol naštvať ešte viac, že?
"A miluješ ma?"
"Hrabe ti?"
"Miluješ ma?"
"Dobrú noc, zlatko. Bež spať."
"Nie, nie, nie! Neskladaj, no tak! Miluješ ma? Budem ti volať až kým to nepovieš!" Idiot. Aj keď ho poznám iba približne dva dni, viem, že je toho schopný. A nájsť si ráno päťdesiat zmeškaných hovorov? Nie, vďaka.
"Dobre, áno, milujem ťa. Spokojný?"
"Aj ja teba Brooklynn, posielam pusu, idem asi zobudiť Bennieho, dobrú!" kto by povedal, že nakoniec zloží hovor samotný Tomlinson?
Po tomto zbytočnom hovore som zaspala prekvapivo rýchlo, zmierená s tým, že toto je na dlhú dobu naša posledná noc vo veľkomeste menom Londýn.
*
Zobudila som sa skoro, veľmi skoro, okolo šiestej, no Harry vedľa mňa už neležal. Väčšinou on spáva dokonca dlhšie, sakra, ako to, že už vstal?
"Harry?" zakričala som jeho meno dostatočne hlasno, aby ma počul až do kúpeľne, no ten jeho chrapľavý mi neodpovedal. Nie je tu?
Musí tu byť, no tak! On nikdy nevstáva pred ôsmou.
Zhlboka som sa nadýchla a rukami si pretrela oči.
"Harry?" skúsila som to znova, no dopadlo to rovnako ako prvý pokus - nič z toho. Žiadny znak jeho prítomnosti. Bože, rozprávam ako keby bol duch a ja nejaký random človek s ktorým sa snaží skontaktovať.
Do očí mi udrel papier, ktorý bol položený na nočnom stolíku. Večer tam nebol, tým som si istá... vlastne som si bola istá aj tým, že som si vypínala zvonenie, no istý idiot ma presvedčil o opaku, takže bohvie... možno tam bol. To je jedno.
Načiahla som sa poň a roztvorila ho.
Ahoj, ty zmätkárka,
stavím sa, že ma práve hľadáš. Išiel som sa iba prejsť, o desiatej sa stretneme pri aute, všetko som už naložil a ostali len tvoje veci, tak si to potom prines, nemáš toho veľa.
Vidíme sa,
Harry.
Čo? Celý tento odkaz som si musela prečítať ešte raz. Znova, ČO? Ani neviem, odkedy je preč, nepovie kde ide a iba 'išiel som sa prejsť, o desiatej sa stretneme pri aute', robí si srandu? Ešte k tomu, bude to znieť hlúpo, alebo budem znieť ako lenivá krava, ale Harry mi vždy s vecami pomohol. Nenechal ma, aby som to vláčila sama. A na koniec odkazov vždy píše buď ľúbim ťa, alebo all the love, ale dnes nič.
Rýchlo som našla svoj mobil, ktorý bol pod paplónom, a vytočila jeho číslo. Nemôže len tak odísť!
A viete čo? Girls od The 1975 sa rozoznelo práve touto izbou. Super, Harry, samozrejme, nechaj si tu mobil, veď Brooklynn sa o teba môže báť, že?
Nasledujúce dve hodiny boli plné strachu, zmätku a padlo aj zopár sĺz, pretože ak by sa môjmu Harrymu niečo stalo, neprežila by som to.
Chvíľu po deviatej som zaliezla do sprchy, v ktorej som tiež premýšľala len nad tým, kde je. Celkovo - celú dobu som ho nepustila z hlavy, sakra, strašne som sa o neho bála. Keď digitálky na mojom telefóne oznamovali 9:52, s boľavým srdcom som vyšla cez biele dvere izby a došuchtala sa k výťahu.
Čo ak dole nebude? Čo ak sa mu niečo stalo? Čo ak mu napadla nejaká hlúposť? Kľud. No tak, veď chcel byť iba chvíľu sám, čo by mu malo byť, nie? Môj pesimizmus znova preháňa.
Asi nie. Brčkavý chlapec už stál pri aute a čakal na mňa, na perách mu nežiaril žiadny úsmev a oči mal červené. Plakal? Prečo plakal?
"Harry, si v poria..."
"Poď do auta, prosím, musíme ísť," vzal mi kufor, naložil ho a s tichým vysvetľovaním cesty, ktorá nás čaká a ďalšieho programu (cca 7 hodinová cesta do Glasgow a tam zase nájsť nejaký hotel a pobudnúť tak štyri dni), sme nasadli do auta.
Maj sa, Londýn.
Neviem, či čakal že sa zbaví mojich otázok, ale je to môj priateľ a bolí ma vidieť, že sa trápi.
"Harry, čo sa deje?"
Stále sledoval cestu pred ním, ani sa na mňa neotočil.
"Harry, no tak, čo sa deje?"
Nič.
"Edward Styles, povedz mi, kurva, čo sa deje!"
"Chceš to vedieť? Chceš si užívať to, čo si spravila? Prečo si mi nepovedala, že niekoho máš? Prečo si nemohla byť úprimná? Ja som ti vždy o všetkom vravieval!"
