Bola by som rada keby som mohla povedať, že môj život za niečo stál, no také šťastie nemám.
Raz v noci ma rodičia vyhodili z domu. Vraj som bola neposlušná... Vtedy som mala 12 rokov. 3 roky boli mojím domovom les. Hustý, tmavý, no pre mňa aj tak krásny a úplne dokonalý. Každý večer som chodila sadnúť si na útes, kde som sa pozerala na nebo. Tie hviezdy! ♥ Mohla som sa na ne pozerať kľudne aj dorána, a aj tak ma to neomrzelo. Boli to také svetielka na tmavej nočnej oblohe.
Každý druhý deň som chodila do zámockej kuchyne. Najprv neboli zrovna nadšení, že sa im tam potuluje dvanásťročné ušpinené dievčatko, ale neskôr si zvykli a obľúbili si ma. Pomáhala som variť a vždy keď som sa vracala "domov", dali mi aspoň chlieb.
Raz som mala odniesť obed kráľovi, lebo nik iný nemal čas. A tak som išla...
Za veľkým masívnym dubovým stolom sedel akýsi prešedivelý šesťdesiatnik, ktorý mi už na prvý pohľad nebol sympatický.
Nič som nepovedala, len som potichučky pred neho položila tanier s jedlom a rýchlo odišla späť do kuchyne. Toto sa opakovalo viackrát, až raz...
Keď som už bola na odchode, zastavil ma a povedal, že večer mám prísť do jeho komnaty.
Opatrne som zaklopala, dvere sa mierne pootvorili a ja som opatrne vstúpili dnu. Hneď sa za mnou zabuchli dvere, no než som stihla vykríknuť, niekto ma silno pritisol ku dverám a hrubo ma začal bozkávať. Bol to on! Kráľ, ktorého všetci uctievali za jeho dobrosrdečnosť, no ja som ho neznášala už od prvej chvíle.
Surovo ma povalil na postel, ztrhol zo mňa jediný kus oblečenia, aký som mala a začal rukou putovať po mojom tele. Bolo to príšerné! Cítila som sa najhoršie ako to len išlo... No bol to len začiatok. To čo mi spravil... to... to sa nedá opísať! Tá bolesť! Bolesť, ktorá mi každým prírazom znova a znova vystrelovala do celého tela. Tvár mi zmáčali slzy a nemu to bolo aj tak jedno.
Keď skončil so svojou "prácou", vo chvíli jeho nepozornosti som utiekla! Pri dverách ležali moje otrhané šaty. Schmatla som ich a počas behu som sa do nich ako tak obliekla.
Nezastavovala som, neotáčala sa. Jediná moja myšlienka bola utiecť! Utiecť preč odtiaľto. Z miesta, kde mi pomáhali a mala som ho rada. No raz sa táto idylka musela skončiť...
Les!
V diaľke sa začínala rozkvitnutá lúka ponárať do obyčajného lesa. Moja záchrana!
Bola som ubolená, udýchaná a kamienky sa mi zarývali do bosých nôh, no vo svojom tempe som aj tak nepoľavila. Chcela som byť čo najďalej!
Telo ma viedlo samo...
V lese som párkrát zakopla o konár stromu či o nepovšimnutý kameň a spadla, no vždy som sa zasa postavila a pokračovala v úteku. Už som bola len kúsok od vysnívaného miesta, kam ma moje srdce viedlo.
Konečne som spoza kríkov zazrela "svoj" útes.
Spomalila som a tých pár metrov som pomaličky prešla snažiac sa popadnúť dych.
Zastavila som sa presne na okraji skaly.
Zodvihla som hlavu a zahľadela sa na nebo...
Boli tam ako každú, každučkú noc.
Vkľude si tam vyseli mimo tento otrasný krutý svet.
Po lícach sa mi pomaly kotúľali slzy vsakujúce sa do mojich šiat.
Stojí mi ten život za to?
Položila som si tak hlúpu otázku... Nemám nikoho, na kom by mi záležalo. Nie je nikto, komu by záležalo na mne. Nikto... Slovo, ktoré sa v mojom živote stále vyskytuje.
Tak na čo sa toľko trápiť?
Stačil by jediný malý krôčik a môj život by sa skončil. Nikto si na mňa nespomienie, nikomu nebudem chýbať... No mám na to? Mám odvahu spraviť ten krok?
Pozerala som sa hore a jediné, čo naznačovalo môj žiaľ, boli tiché slzy dopadajúce na skalný útes.
To som až tak neschopná, že sa neviem rozhodnúť ani o vlastnom živote?!
Otočila som sa a pomaly kráčala.
Jeden krok... zbavili sa ma rodičia.
Druhý krok... roky som len prežívala a stále sa to nezmenilo.
Tretí krok... znásilnili ma.
Hovorí sa "dotretice všetko dobré". Aká to irónia!
Dosť! Stačilo!
Prudko som sa zvrtla a rozbehla sa...
Nebudem o tom ďalej rozmýšlať. Už toho bolo veľa!
Odrazila som sa od kraju útesu a vyskočila do prázdna ako keď som bola malá a chytala motýle. Ruky som vystrela nad hlavu, akoby som sa aspoň na tých pár sekúnd chcela dotknúť tej maličkej hviezdičky.
No nepodarilo sa mi to. Nikdy sa mi to nepodarí...
Padala som. Vlasy mi viali vo vetre. Už som neplakala. Nebolo prečo... Vedela som, že všetko moje utrpenie práve končí.
V tej chvíli som si priala jediné... Aby som mohla padať rýchlejšie. Chcem to už mať za sebou. Už tu viac nechcem byť!
V tej chvíli sa moje telo dotklo priezračnej hladiny. Môj náraz stlmili rozbíjajúce sa vlny o skaly.
Celé telo pohltilo chladné more. Šaty mi oťaželi a pomaly ma ťahali ku dnu.
Začala som upadať do bezvedomia z toho prudkého nárazu o hladinu môjho milovaného mora.
Pomaly sa mi začali zatvárať oči a moje pľúca sa postupne plnili vodou.
Čím ďalej som klesala ku dnu. No to som už nemohla vedieť. Nedostatok vzduchu mi to nedovoloval.
Naposledy som pootvorila ústa a zvyšný vzduch vyletel v podobe bubliniek k hladine.
Koniec. Ten dlhoočakávaný a oslobodzujúci koniec prišiel.
Hviezdy zrazu začali padať. Akoby aj oni smútili a chceli ísť za mnou. Bolo to krásne...
V ten deň, deň mojich 16 narodenín, som zomrela.
Zlatíčka moje!
Dnes je to 15 rokov od dňa, kedy som sa narodila. Áno, dnes mám narodeninky. :3
A ako taký darček odomňa, som napísala toto.
Keď som to dopísala, tak som si uvedomila, že to asi nie je príliš vhodné. xD
Srať na to, dobré to je. xD
Keby niečo, žijem. :D
Nechystám sa skočiť z útesu ani ničoho iného. Všetko je ok. :3
Dúfam, že sa vám to aspoň trošku páčilo. :*
Bye! ♡
