Irresistible - Dokonalí

Kapitola tridsaťšesť - Unesená

UNEDITED

Harry's P.O.V

Utekám za ňou. Jej dlhé hnedé vlasy zdobia fialové pramene. Jemne sa vlnia na končekoch a veselo povievajú v mierne chladnom jarnom vánku. Naše smiechy sa odrážajú od každého stromu, ktoré sa okolo nás mihali ako nerozoznateľné svetlohnedé škvrny. Užasnuto trošku spomaľujem v naháňačke, aby som sa okolo seba obzrel.

Les bol pokrytý nádhernou tmavou hlinou, ktorú som v Anglicku nevidel. Je to dokonalé. Nikdy som si nemyslel, že by vo mne mohol byť kúsok romantickej duše, ale toto bola nádhera.

Hlasno sa rozosmejem a zatočím sa. Lakeť sa mi pritom oškiera o tvrdý kmeň stromu, pretože mám dnes iba krátky rukáv. Mama ma prosila, aby som si vzal aj flanelovú košeľu. Ja som ju však nepočúvol a teraz som banoval.

Bolesť ma však nedokázala ochromiť a aj tak sa smejem.

„Harry!" zakričí a moja hlava trhne v smere jej hlasu. „Kde trčíš? Nie si snáď žiadna padavka, alebo si?" podpichne ma a ja sa zamračím. V hlase jej znie posmech a prízvuk, ktorý ma ťahá k domovu.

„To odvoláš, zakričím, ale nikde ju nevidím. Otočím sa o polkruh, no stále nevidím jej farebnú korunu hlavy.

„Robíš piruety ako správny baleťák," smeje sa a ja hneď viem, že stojí za mnou. Otočím sa so zamračeným výrazom. „Tak si to vzdal a priznávaš, že som lepšia?" nadvihne vyzývavo obočie, chce, aby som to povedal.

Zasmejem sa. „No to určite." Odfrknem.

„Mne sa zdá, že by sme ťa mohli zapísať do divadla, otočky ti už idú. Šlo by ti to určite lepšie ako toto. Je vidno, že nemáš na to, aby si ma dobehol," oprie sa rukou o kmeň stromu asi päť metrov odo mňa a ja založím ruky na prsiach. Otrčím peru a našpúlim ústa.

„To odvoláš," snažím sa o tvrdý hlas, no zniem ako upišťané decko. Štve ma to, ale držím si zázemie, akoby som nevedel o svojom prešľape.

„Kdeže, je to pravda," zasmeje sa a mňa zahreje pri srdci. Trošku roztajem, no nie dostatočne na to, aby som ju nezačal naháňať v úmysle pomstiť sa jej a zhodiť ju na špinavú pôdu.

Vydám bojový výkrik a púšťam sa za ňou. Ona sa zasmeje a začne šprintovať odo mňa. Hravo preskakuje korene stromov a ja ťažkopádne prelietam ponad ne ako Superman. „No počkaj!" kričím za ňou v hrozivom tóne, no následne sa smejem, pretože si nemôžem pomôcť. Všetko je cítiť tak krásne. Chcem roztiahnuť ruky a mať pocit, že dokážem lietať, no hneď ako to urobím, ťažšie sa mi beží kvôli náporu vzduchu. Okamžite si spomeniem moju bývalú hodinu na fyzike a usmejem sa nad tým príjemným odporom.

No musím dať ruky späť k telu, prioritou je ju chytiť. Zanechám za sebou pocit lietania a sľubujem si, že to vyskúšam neskôr.

„Ja ťa dostanem!" kričím a spredu počujem ako sa smeje. Pomaly ju začínam dobiehať. Je iba dva metre predo mnou, no aj keď natiahnem ruku, je to ďaleko a štve ma to.

„Samozrejme že nie," smeje sa spolu so svojím melodickým hlasom a ja ešte viac zašprintujem.

„Som najlepší!" zvolám, keď sa moje končeky prstov dotknú jej hnedej bundy. Zhíknem, keď náhle zastane a ja si udriem nos do jej chrbta. „Au," chytím si bolestivú špičku nosa a začnem ju šúchať.

Otočí sa s diabolským úškrnom a ja viem, čo bude nasledovať. Ustúpim o jeden krok dozadu a počujem praskať vetvičky pod mojimi teniskami. „Nie," prosím ju s naširoko rozšírenými očami a krútim hlavou. „Vyhral som!" zvolám, otočím sa a bežím.