Crazy in love (h.s)

13. Zlý deň

Sedela som na stoličke a vyplňovala moje milované papieriky.

Áno, zaľúbila som sa doňho! Táto veta mi nedala spať a ani sa sústrediť sa na robotu. Celú noc som sa prevaľovala a snažila sa zahnať ten debilný pocit, ktorý som necítila riadne dlho a nevedela ho pomenovať. Konečne som na to prišla.

Žiarlivosť.

Ale stále tu bola otázka prečo? Prečo žiarlim? Nenávidím ho náhodou?

'Nemáš dôvod žiarliť.' Povedalo mi moje podvedomie.

Ale, keď som si spomenula, ako na ňu prvý deň pozeral, tak ma to pochytilo v ešte väčšej dávke. Naštvane som hodila o stôl výpočty a šla do menšej kuchynky, kde som sa rozhodla dať si kávu.

Musela som uznať, že dnes nebude mať dôvod na mňa kričať kvôli meškaniu. Bola som tu o hodinu skôr.

Vysunula som si sveter a pozrela na hodinky. No, dnes nemeškám ja, ale pán dokonalý. Bola som zvedavá, kde sa zdržal.

'V posteli s Lis.' Spomínala som, že nenávidím svoje podvedomie? Zaliala som si kávu, zobrala si hrnček a položila ho na stôl.

Práve, keď som sa chcela posadiť sa otvoril výťah a vystúpil z neho Harry. Naštvaný Harry.

„To zas bude deň," zamrmlala som si sama pre seba a už aj brala vypočítané tabuľky a tablet. Prešiel okolo stola a pokynul mi rukou, aby som vošla dnu. Narýchlo som si odchlipla z kávy a vošla za ním do kancelárie. Sadol si a rovno sa chytil za hlavu.

„Dobré ráno, pane." Pozdravila som ho, keď som zavrela dvere.

„Urob mi kávu. Silnú." Rozkázal mi, kým si masíroval spánky.

„Dobre, teraz alebo až potom?" Opýtala som sa pre istotu.

„Teraz." Zavrčal. Otvorila som dvere, veci si znova položila na stôl a mierila si to do kuchynky.

Vybrala som najväčší hrnček, hodila doň tri veľké lyžice kávy a dala variť vodu. Po troch minútach som zaliala kávu a hodila do nej dve kocky cukru, tak ako to má rád. Zobrala som hrnček, šla som veľmi pomaly, aby som ju nerozliala, lebo by to zasa dopadlo.

Zobrala som si papiere a tablet, držala som si ich bradou, aby mi nepopadali a horko-ťažko zaklopala na dvere.

Ozvalo sa ďalej. Lenže som sa nevedela pohnúť, cítila som, ako mi padajú papiere, ruka, kde som mala kávu sa mi začala triasť. Nadvihla som nohu a priam rozkopla dvere.

„Nenaučili ťa, že sa má otvárať rukou a nie nohou?!" Zas začína.

„Odpovedaj!" Ja by som mu aj odpovedala, keby som vedela poriadne hovoriť bez toho, aby sa niečo stalo.

Rýchlo som prešla ku stolu, kde som hodila papiere. Tie sa rozleteli po celej miestnosti. V mysli som sa buchla do čela. Že ja som také nemehlo.

„Načo si dobrá? Zvládal som prácu lepšie, keď som bol sám! Si neschopná!" Tak toto zabolelo. Položila som kávu na kraj stola.

„Ospravedlňujem sa." Povedala som a šla zbierať papiere. Rýchlo som ich pobrala, ešte šťastie, že ich nebolo veľa.

Kľakla som si ku jeho nohám, keďže tam ich bolo najviac.

Zbesilo som ich zbierala, popritom na sebe cítila jeho pohľad. Pomaličky som zodvihla hlavu a videla jeho pobavený výraz. Jemu je niečo smiešne?