Boy from the fitness [SK] (dokončené)

Päťdesiat-Koniec

Ashton's POV

Pozoroval som Derena hrabajúceho v motore jedného z áut. Asi patrím k tým typom ľudí, ktorí s radšej prizerajú na zložitú prácu a potom len zhodnotia výsledok. Nesťažoval som si. Po pár mesiacoch spoločnej práce sa nám darilo.
"Už si sa pohol?" prerušil spleť mojich myšlienok Derenov hlas.
"Pohol kam?" začal som vnímať jeho vyčítavý pohľad vpíjajúci sa do mojej osoby.
"S Izzy, ty idiot." dramaticky prekrútil očami.
"Už som ti povedal stokrát aby si ju nevolal Izzy," zavrčal som po ňom. "A nechápem o akom posune tu trepeš."
"Chceš byť s ňou predsa navždy, nie?"
"To neviem." chcem? Ako mu mám pravdivo odpovedať, keď sám neviem čo chcem.
"Prečo si ju potom žiadal o ruku?" jeho pohľad bol viac vyčítajúci ako pred chvíľou. Aj keď pochybujem o tom, že sa to vôbec dá.
"Pretože som si myslel..-"
"Nie, nemyslel si!" skočil mi do reči dosť nabrúseným tónom.
"Do riti, nechaj ma aspoň dopovedať!"
"Nenechám! Kvôli nej si zahodil svoju šancu a nešiel si na tie posraté preteky, zobral si ju k svojej rodine a si s ňou zasnúbený. Nehovor mi, že pre teba nič neznamená!"
"Znamená pre mňa veľa. Ty si to ani nedokážeš predstaviť!" až keď sa zatváril ublížene som pochopil, čo zo mňa vlastne vypadlo. "Prepáč, vieš, že som to tak nemyslel."
"Vieš čo? Ak sa ti posere ďalší vzťah, presne ako s Ninou, bude to opäť tvoja chyba. Pretože ty si taký idiot, že jediné čo vieš je kecať a nič nerobiť!"
"Fajn, máš pravdu! Čo mám podľa teba robiť?! Keď jej poviem o rodine, radšej ujde alebo sa tvári, že to nepočula. Nechce sa dokonca ani presťahovať!" v pamäti som zalovil po všetkých rozhovoroch, ktoré som s ňou chcel začať, no ona sa z toho vždy vykrútila.
"Prestaň zo všetkého vyniť ju. Ona predsa nemôže za tvoju debilitu, Ash." 'súcitne' mi položil ruku na rameno.
"Fajn."
"To je všetko čo mi na to povieš?"
"Asi áno. Zatiaľ."
"Tak tu nestoj, a padaj s tým niečo robiť!" hodil po mne handru od oleja a prinútil ma odísť z garáže a začať meniť svoju budúcnosť.

Elizabeth's POV

Spolu s Butterfly sme lenivo sadli na pohovku v obývačke. Po hodinovej prechádzke sme sa konečne vrátili úplne vyšťavené.
"Ahoj zlato," počula som Ashtona zakričať z chodby.
Ochvíľu už bol pri mne a rovnako lenivo si sadol vedľa mňa. Pobozkal ma na privítanie a hlavu mi sklonil do lona.
"Nie si doma nejak skoro?" začaa som ho hladiť vo vlasoch a preplietať si ich pomedzi prsty.
"Som," prisvedčil a tajomne sa usmial. Vedela som, že jeho hlúpy úsmev a skorý príchod neveštia nič dobré.
"Dozviem sa aj dôvod tvojho uráčenia prísť skôr domov?"
"Chcel som sa s tebou naobedovať."
"Tak to máš smolu, lebo ja som nič nevarila." v posledné dni sa venujem jedine rozbiehaniu svojej novej práce. Rozhodla som sa pracovať z domu na grafických prezentáciach. Nech Ashton nieje jediný kto v tejto 'domácnosti' zarába.
"Mám aj iný dôvod, prečo som prišiel," znovu ten úsmev..
"Začínaš ma celkom desiť, Ash."
"Poď so mnou." chytil ma za ruku a ťahal do predsiene.
"Kam ideme?" nedalo mi neopýtať sa, keď sa začal obúvať.
"Prekvapenie." toto slovo vo mne vylolalo rovnaké pocity ako keď ho povedal po prvý krát pred naším rande.
Vôbec mi nevadilo, že ma vlečie k autu, aj keď som na sebe mala rozťahané biele tričko so športovými kraťasami a teniskami. Usmieval sa celý čas, ako štartoval auto aj vyrážal dole po našej ulici. Svojim úsmevom nakazil aj mňa. Spolu sme sa usmievali ako prvotriední feťáci v bielom BMW cestujúci sami nevediac kam. Možno by sme šli až na koniec sveta. Spolu. Nebol by to zlý nápad. S Ashtonom by som išla všade, a teraz som si tým bola istá.
Štrk pod kolesami auta zaškrípal asi po pól hodine cesty autom. Obzerala som sa okolo seba na samé stromy a kríky, kamene roztrúsené okolo nás. Po štrkovej ceste sme pokračovali ešte zopár minút. Auto zastavilo kúsok od strechy vytŕčajúcej spod koruny stromov. Vôkol nebol žiaden dom, dokonca nebolo počuť ani autá na diaľni len pár minút cesty lesom.
"Vitaj," zašepkal Ashton skôr sebe ako mne a vystúpil.
Nasledovala som ho a tiež otvorila dvere. Okamžite ma ovial príjemný chladný vánok a čerstvý vzduch, ktorý nám v L.A. môžu len závidieť. Potichu sme sa približovali k domu medzi stromami. Bol obložený tmavým drevom, na viacerých miestach hnedým kameňom. Bol odlišný ako domy v meste. Moderná stavba so starodávnymi drevenými dverami a množstvom okien s čiernymi žalúziami. Nič som sa nepýtala a nasledovala Ashtona dovnútra domu. Prekvapivo, bolo odomknuté. Ani zvnútra dom nepôsobil nijak luxusne. Všade bolo veľa dreva, bol pomerne moderne zariadený s výhľadom na jazero na zadnom dvore. Na poschodí boli štyri spálne. Potichu som si ich prezerala a predstavovala si ako niekto žije v tomto nádhernom dome.
"Páči sa ti to?" prerušil ma Ashton tesne vedľa mňa.
"Veľmi," spolu sme sa dívali na hladinu vody spoza okna spálne.
"Toto môžeš vidieť každé ráno," chytil ma za ruku a ťahal do ďalšej izby. "Tu by si mohla mať pracovňu," ukázal na pracovný stôl uprostred miestnosti. "A tu by mohla byť decká izba," zastavili sme vo dverách izby s postielkou a vybavením pre malé dieťa.
Neisto som sa usmiala a namiesto náhodných ľudí som si v tomto dome predstavila seba. Ako krájam zeleninu na mramorovej doske, ako sa spolu s Ashtonom dívame do krbu v obývačke, ako sa naše spoločné deti hrajú pri jazere a Butterfly nadšene behá okolo nich.
"Ashton?" s malým úsmevom na perách som sa na neho otočila.
"Hm?" nevedel čo má čakať, pretože som zatiaľ nič nepovedala.
"Myslíš, že by sme.." ukázala som okolo seba.
"Áno," úsmev sa mu rozšíril po celej tvári.
"Bude to stáť majland. Toľko peňazí predsa nemáme."
"Uskromníme sa."
"Budeme ďaleko od mesta."
"Máme predsa autá."
"Budeme sami v tomto obrovskom lese."
"Už nadlho nie."
Obaja sme vedeli, že toto bude náš nový domov. A nielen náš.