Vianočný zázrak

Vianočný zázrak Part. 1

A je to tu. Deň pred Vianocami. Vôbec som nemala chuť ich nejako oslavovať, ale vždy to boli moje naobľúbenejšie sviatky. Tentoraz to bolo iné. Damon je mŕtvy už tri mesiace a ja mám pocit akoby som zomrela spolu s ním. Strašne mi chýba. Neviem či to bez neho prežijem. Boli sme spolu takí šťastní a on tu teraz zrazu nie je. Ale teraz sa musím zameriať na Vianoce. Treba ozdobiť stromček a všetko pripraviť. Chcem tieto sviatky stráviť v kruhu priateľov. Potrebujeme to. Budeme tam všetci. Ja, Bonnie, Caroline, Jeremy, Alarick, jeho nová priateľka Jo, možno prídu aj Enzo a Matt. "Vstávaj! Je deň pred Štedrým dňom. Máme toho veľa na práci." Caroline s Bonnie mi vleteli do izby. Vlastne Damonovej izby. Ostala som tu. Je tu strašne veľa spomienok, ale je to jeho izba. Mám pocit, že som mu takto bližšie. "Však už idem!" Skočili ku mne do postele a každá si ku mne ľahla z jednej strany. Bola som rada, že sú pri mne. "Už prišli aj Matt, Enzo, Rick s Jo. Skoro všetci! Jedine Stefan je ešte stále v posteli." Nedivila som sa. Z Damonovej smrti je rovnako mimo ako ja.
Keď sme sa konečne dostali z postele, šli sme ozdobovať stromček. Bola to celkom zábava. Aspoň na chvíľu som nemyslela na Damona a na to, že tu už nie je. Spravil správnu vec. Obetoval sa v podstate za nás všetkých. Stále to ale veľmi bolí. Konečne sme spolu boli šťastní a všetko sa takto pokazilo. Zasa sa mi chcelo plakať a tak som vzala ďalšiu ozdobu a zavesila ju na stromček. Stefan zatiaľ otvoril šampánske. "Čo preboha robíš? To sme mali až na zajtra!" Rozkríkla sa Caroline. Ten Stefanov vystrašený pohľad stál za to! Začala som sa smiať až mi to šampánske vyšplechlo. "Tak zoženieme ďalšie. Máme plný sklad vína." Stefan jej síce odporoval, ale stále mal v tvári ten vystrašený výraz. Bolo komické, že si poradil už so všelijakými nadprirodzenými bytosťami a bojí sa našej Caroline. Tá si teraz len povzdychla a radšej sa odobrala do kuchyne, kde s Bonnie pripravovali koláče. Nechápem načo sa rozhodla toľko vypekať. Ľudia sú tu len traja. Bonnie, Mat a Jeremy. My ostatní určite jesť koláče nebudeme. Ale nechala som to tak. Caroline chce mať poriadne Vianoce a tak jej to doprajem. Všetci si to zaslúžime.
DAMON: "Musí sa predsa niečo dať. Veď za nimi môžem chodiť, len ma nevidia. Niečo sa musí dať spraviť, aby ma videli. Aby som tam mohol byť s nimi," namietal som stále a pozoroval pri tom Sheilu s Emily. Odkedy som tu pomáhajú mi, aby som sa tu trocha vyznal. Aj keď som ešte vlastne nezistil, kde to je to tu. "Damon, viem že ti tvoji blízky strašne chýbajú, ale si mŕtvy. Nemôžeš sa odtiaľto dostať." "Ale povedali ste, že som prvý, ktorému sa podarilo dostať sa na Zem medzi živých! Bol som pri nich, len som sa ich nemohol dotýkať a nevideli ma. Ale bol som tam!" "Presne Damon. Si jediný, ktorému sa to podarilo. Nič o tom nevieme." Sheila na mňa ospravedlňujúco pozrela. Emily zasa vyzerala, že nad niečím premýšľa. "Možno nie je jediný. Ešte jednej osobe sa to podarilo." Prekvapene som na nich pozrel. "Tak na čo čakáte! Doveďte ma za ňou. Alebo ním." "Za ňou. Môžeme to skúsiť." A tak sme sa teda za ňou vybrali. Dúfam, že to vyjde. Možno len nachvíľu, ale predsa. Sú predsa Vianoce. Najvhodnejší deň na zázraky. Tak veľmi si prajem byť s Elenou a Stefanom. Stáť s nimi pred stromčekom a popriať šťastné a veselé.
Dostali sme sa k manželskému páru. Neviem prečo, ale boli mi strašne známy. "Sheila, Emily. Čo sa deje?" Usmiala sa na nás tá žena. Mala hnedé oči aj vlasy. Bola skoro taká pekná ako Elena. "Potrebujeme sa s tebou porozprávať." Prikývla a spolu, zrejme s manželom, odstúpili odo dverí, aby sme mohli vojsť. "Tak? O čo ide?" opýtala sa nás tá pani, keď nám spravila kávu. To je asi prvé čo som tu kedy pil alebo jedol. Bolo to zvláštne po tak dlhej dobe, ale na tom teraz nezáleží. "Hovorila si, že si sa už dostala medzi živých. Že si tam bola so svojou dcérou." Tá pani trocha posmutnela. "Áno, ale to bol špeciálny moment. Umierala." "Ale podarilo sa ti to. A tvrdila si, že ťa aj videla." "Áno videla, ale ako už som povedala umierala. Boli to úplne iné podmienky. Podarilo sa mi to len raz. Je mi ľúto." Naozaj sa na nás pozerala súcitne. "Pozrite, mne sa to podarilo veľakrát. Síce ma nikdy nevideli, ani som sa ich nemohol dotknúť, ale podarilo sa mi to. Sú Vianoce. Naozaj by som potreboval byť s nimi. Mám tam brata a priateľku. Veľa som tam toho naozaj veľa." "Ver mi. Chápem ťa. Ja tam mám dcéru a syna. Dcéra mala sedemnásť keď sme umreli. Syn pätnásť. Boli v tom najcitlivejšom veku a my sme ich tam len tak nechali. Rozumiem ti, ale ja ti s tým nemám ako pomôcť." Prikývol som. Smutne a sklamane. Tak veľmi som ich chcel vidieť. "Tak ďakujem." Postavil som sa a v tom mi niečo udrelo do očí. Elena a Jeremy. Bola tam ich fotka. S vypleštenými očami som sa k nej priblížil. Vzal som ju do ruky a zrazu to dávalo zmisel. Je to ich mama. Teda, Elenina adoptívna mama. Miranda a Grayson Gilbertovci. To ako hovorila o svojej dcére keď umierala. Spomínam si, že Elena hovorila niečo o svojej matke keď sa premieňala na upírku. Že ju videla keď umierala. Vtedy sme jej samozrejme neverili. Mysleli sme, že bola len zmätená. Sedemnásť a pätnásť. Elena a Jeremy. Samozrejme! "Deje sa niečo?" Miranda na mňa zvláštne hľadela. "Nie nič. Ako sa prosím voláte?" "Prepáč, ani sme sa ti nepredstavili. Ja som Miranda a toto je môj manžel Grayson." Takže to bola pravda. Toto sú Eleniny a Jeremyho rodičia. Odložil som tú fotku a pozrel na nich. "Ja som Damon." Podali sme si ruky. "Poznal si ich? Moje deti?" "Áno. Párkrát sme sa videli." Zaklamal som. Asi nie je najvhodnejší čas povedať im kto vlastne som. Takéto predstavenie sa priateľkiným rodičom asi nie je najvhodnejšie. "Sú v poriadku?" opýtala sa so smútkom v očiach. Prikývol som. "Jasne. Nič im nie je." Miranda s úsmevom prikývla. Opäť sme si podali rukami a odišli sme. Aj moja posledná nádej bola zničená. Už ich neuvidím. Teda, ja ich uvidím, ale oni mňa nie. Nikdy sa ich nedotknem. Bol to hrozný pocit. Taká prázdnota.
ELENA: Celý deň sme nerobili nič iné len zdobili stromček, piekli koláčiky, pili šampáňské a hrali hry. Musela som uznať, že to nebol najhorší predvianočný deň. Bola tu tá správna atmosféra a všetci sme boli spolu. Teda, skoro všetci. Damon tu chýbal. Bolo by to tu viac zábavnejšie a sarkastickejšie. Nad tým som sa usmiala. "Ty sa čomu tak usmievaš?" Pozrela na mňa Bonnie. "Len som si niečo predstavila." Pokrútila som hlavou nech to nechajú tak. Nechcelo sa mi o ňom baviŤ. "Viem, že ti chýba. Bude to lepšie, uvidíš." Prikývla som. "Aj ty mi chýbaš." Všetci sme sa za tým hlasom otočili. Stál tam on. Damon! A za ním bola ... moja mama?! "Damon? Mami?" Povedala som prekvapene so slzami na krajíčku. Damon sa otočil a uvidel moju mamu. "Ty nás vidíš? Čo sa to tu deje?" opýtal sa Damon prekvapene. A ja som začala plakať. Ako je toto možné? Damon a moja mama. Obaja mŕtvy teraz stáli predo mnou. "Momentálne mi je to úplne jedno." Zasmiala som sa a vybrala sa za nimi. Oboch som ich vyobjímala. Stále som od šťastia plakala. Ku mame sa už rozbehol Jeremy a tak som sa venovala len Damonovi. "Ako je možné, že si tu?" opýtala som sa a hladila ho po líci. "Momentálne mi je to úplne jedno," uškrnul sa opakujúc moje slová. Pritiahol si ma k sebe a vášnivo ma pobozkal. Vošla som mu rukami do vlasov. Toto mi tak veľmi chýbalo. Tie jeho jemné úžasné havranie vlasy. Damon ma hladil po chrbte a jednou rukou mi zašiel až na zadok. "Damon! Daj ruky preč zo zadku mojej dcéry!" Mama stála za nami s rukami na bokoch. "Ale mami! Ja už dávno nie som to malé dievčatko. Práve sa tu objavil môj mŕtvy priateľ. Po troch mesiacoch!" Stále som sa usmievala. Bolo to neskutočné. Proste sa tam len tak objavili! Znova som sa rozbehla k mame a poriadne ju vyobjímala. "A ty!" Ukázala na Damona. "Máš mi čo vysvetľovať! Povedal si, že si sa s nimi videl párkrát. Chceš mi snáď povedať, že si začal randiť s mojou dcérou po tom čo ste sa videli len párkrát?" Vyzerala byť naštvaná, ale len tak trocha. Dokonca jej trocha mykalo kútikmi úst. "Nezdalo sa mi vhodné, aby som sa vám predstavil v tej situácii, v ktorej sme sa nachádzali." "Ty si s ňou spal?" vykríkla Caroline. Pozrela som na Damona a nevedela či sa smiať alebo plakať. "Šibe ti? Samozrejme, že nie! Práve sme preberali či je možné dostať sa aspoň nachvíľu za vami." Damon ma objal okolo pása a pobozkal ma na krk. Nesmierne som si to užívala. "Zrejme to je možné. Zaujímalo by ma prečo a ako?" opýtala sa moja mama len tak sama seba. "Za to môžem ja a Emily." Ozvala sa zrazu Sheila z druhého konca izby. Páni, to sú ale Vianoce. Jeden zázrak za druhým. Bonnie sa tiež rozplakala rovnako ako ja pred chvíľou a rozbehla sa za svojou babičkou.
Keď sme sa konečne ako tak spamätali z toľkých návratou, posadali sme si spolu na gauč. Sheila nám vysvetlila ako je to vlastne všetko možné. "Keď sme sa včera vrátili od teba Miranda, skúsili sme nejaké kúzla. Úprimne sme neverili, že by to mohlo byť možné, ale chceli sme niečo skúsiť. No a nakoniec to vyšlo. Ale s jednou podmienkou." "Akou podmienkou?" Dosť ma to vydesilo. Ležala som na Damonovej hrudi a užívala si, že je tu. "Obaja ste mŕtvy. A dosť dlho. Nemáte tu byť. Nemôžete tu byť." "Čo to znamená?" opýtala sa mama. Brala mi slová priamo z úst. "Máte jeden deň. Sú Vianoce. Akonáhle skončia, vrátite sa." Sheila na nás smutne pozrela. Samozrejme. Bolo to až príliš pekné na to, aby to bola pravda. "Ja... idem doniesť niečo na jedenie." Postavila som sa a musela odtiaľ odísť. Nemôžu mi ich takto dať a potom zrazu vziať! Znova som plakala. Nemohla som o nich opäť prísť! "Elena," ozvala sa moja mama. Obrátila som sa k nej so slzami v očiach. "Ach zlatíčko. Nemohla si si predsa myslieť, že to je už navždy. Sme mŕtvy, srdiečko." Pohladila ma po vlasoch a líci. "Ja viem, mami. Len že, ja ho strašne milujem. Nemôžem ostať bez neho. Boli sme šťastní. Tak veľmi šťastní. Aj ty si mi chýbala mami. S tebou som sa, ale rozlúčila už dávno. Musela som si zvyknúť na život bez vás. Aj som si zvykla, ale teraz. Neviem si predstaviť, že by som žila bez neho." Stále som plakala. Nemohla som inak. Nevedela som si predstaviť, že tu Damon zasa nebude. Mama ma objala. "Ja viem, že to bolí zlatíčko, ale musíš to teraz nechať tak. Ten chlap ťa miluje. Ani si nevieš predstaviť ako veľmi sa snažil dostať za tebou a svojím bratom. A preto využi každý moment, ktorý ťa s ním ešte čaká. Máš jeden deň na to, aby si sa s ním rozlúčila." Mama sa usmiala. Mala pravdu. Musím si to s Damonom užiť. "Ďakujem, mami. Som rada, že si tu." Mama sa zasmiala. "Máš úžasný vkus. Damon je neskutočne sexi! A tie jeho modré očičká. Som si istá, že spravíš všetko o čo ťa požiada." Stále sa smiala a ja som sa trocha začervenala. "To máš pravdu. Tým jeho modrým kukadlám sa len ťažko odoláva." Aj ja som sa zasmiala a potom sme sa pobrali do obývačky. Všetci už boli v lepšej nálade, ako keď sme sa dozvedeli tie správy. Stefan s Damonom chľastali. Ako inak. Som rada, že má Stefan aspoň na chvíľu svojho brata späť. Jeho smrť niesol dosť zle. Rovnako ako ja. Keď som prišla k nim obaja sa usmiali a dali mi pohárik. Exla som ho a pritúlila sa k Damonovi. Objal ma okolo pliec a pobozkal. "Si v poriadku?" zašepkal. Prikývla som. "Viac-menej." Bonnie s Caroline zapli nejaké rozprávky a tak sme si sadli pred telku. Keďže nebolo moc miesta, sadla som si na Damona. Ľahla som si na jeho hruď a on ma stále hladil. Neskôr začal aj na stehne a ja som zrazu po ňom strašne túžila. Trocha som povzdychla a preplietla si s ním prsty. Stále ma hladil a bozkával ma na krku. Opäť som sa trocha začervenala. Nikto to určite nevidel, pretože bola tma, ale vedľa mňa sedela moja mama! Damon mi prešiel pod tričko a neskôr aj pod podprsenku. "Damon!" zašepkala som. Nevedela som či to bolo upozornenie, aby prestal alebo povzbudenie, aby pokračoval. Ešte som sa nerozhodla. Damon sa zasmial a pokračoval. Zrejme rozhodol za nás. Veľmi som ho chcela. Tak strašne až to bolelo. Pretočila som sa tak, aby som na ňom bola obkročmo. Dúfam, že si to nik nevšimol. Začali sme sa bozkávať a pomaly som Damonovi rozopínala košeľu. Keď už bola konečne rozopnutá, začala som ho jemne bozkávať na brušku a hrudi. Rýchlo ma preniesol pod neho a vyhrnul mi tričko. Zopakoval to čo ja pred chvíľou. Začal mapovať moje telo jemnými bozkami. "Počujte vy dvaja! Choďte do spálne!" Vykríkla zrazu Caroline a všetci sa okolo nás zasmiali. Vyplazila som im jazyk a s Damonom sa premiestnila do našej spálne. "Tak veľmi ťa milujem!" Zadívala som sa do tých krásnych očí a všetko si naplno užívala. "Aj ja teba." A potom sme pokračovali v tom čo sme začali. Opäť som sa ocitla pod Damonom. Všetko to bolo strašne pomalé, ale o to intenzívnejšie. Keď už sa konečne ocitol vo mne bol to ten najlepší pocit na svete. Myslela som, že už to nikdy nezažijem. Neviem si predstaviť život bez neho. Bez tohto úžasného tela hýbajúceho sa nado mnou. Preplietol si so mnou prsty a pozeral mi do očí. Videla som v nich tú lásku a vášeň, ktorú zrejme videl aj on v tých mojich. Keď už sme boli obaja blízko začal sa hýbať ešte viac. Zaryla som mu nechty do chrbta keď ma premohol orgazmus. Damon bol spolu so mnou. "Neodchádzaj," povedala som v návale toľkých emócií. Damon si ľahol vedľa mňa a pritiahol si ma k sebe na hruď. "Ja musím, miláčik." Opäť mi ušla jedna slza, ale rozhodla som sa držať sa maminej rady. Musím si Damona užiť kým mi opäť odíde.