Čo skrýva?

12. časť

"Kde to sme?" opýtali sa obe zborovo.

"Pred mojím bytom," vyšiel som z auta a oni ma nasledovali. Pozerali na mňa takým pohľadom, aby som im okamžite vysvetlil, že prečo sú tu.

"Vravela si, že sú nebezpeční. Najlepšie bude, ak ostanete cez noc tu-" Ďalej som jej chcel vysvetliť o čo ide, ale prerušila ma Klea a Stefanin zhrozený výraz.

"Zošalel si? Ja tu nebudem spať. Si tu prvý deň, neviem o čo ti ide. Neviem čo máš v úmysle a ani to nehodlám zistiť. Okamžite nás odvez domov," hovorila Klea odhodlane. Chápal som to, nič o mne nevie a ja som ju neskoro v noci odviezol pred môj byt s tým, že nemá inú možnosť. Ale nemôžem ich nechať odísť domov lebo sa im môže niečo stať.

"Oni-" snažil som sa jej to ďalej vysvetliť, ale nechcela ma počúvať, opäť ma prerušila. Strácal som s ňou nervy. Luke bol ešte stále v aute a čakal na to, čo mu poviem.

"Oni ostali pri klube a my sme tu. Oni nevedia, kde bývame. Tak sa o nás neboj a okamžite nás odvez domov!" kričala na mňa a pritom rozhadzovala rukami. Stefanie sa na nás pozerala a ani slovko nepovedala. Ja som toho už mal vážne dosť, tak som Kleu chytil za ruku. Prekvapilo ju to. Trhala ňou a kričala aby som ju pustil.

"Pustím ťa až vtedy, keď si vypočuješ čo sa ti snažím povedať," zachoval som pokojný hlas, ale v mojom vnútri to poriadne vrelo. Nič nenamietala tak som začal.

"Áno, bojím sa o vás obe pretože už som mal tú česť stretnúť sa s najrôznejšími ľuďmi a zistil som, že nikdy nemôžeš odhadnúť, čoho sú schopní. A ak ide o mňa... Nechcem aby sa vám niečo stalo a viem, že pri mne budete v bezpečí. Mám jednu voľnú izbu, kde môžete spať a keď sa budeš cítiť bezpečnejšie, môžeš sa z vnútra zamknúť. Zajtra by nás Luke odviezol k vám, aby ste si vzali veci a v pohode pôjdete do školy. Ja v tom nevidím problém. Skús mi aspoň trochu dôverovať," pustil som ju a pozeral som jej do očí. Videl som ako sa v nej niečo zlomilo, určite to prijme.

"Bolelo to," povedala a šúchala si miesto na predlaktí, kde som ju držal, mrzelo ma to. Nevedel som, že ju to bolí a ona ani len nepípla.

"Prepáč, ja som-" zas ma prerušila.

"To je v poriadku," otočila sa k svojej kamarátke, ktorá stála niekoľko krokov od nás, Luke už stihol vyjsť z auta a mal zapálenú cigaretu.

"Stefanie, nevadí ti keď tu ostaneme?" ona len pokývala hlavou zo strany na stranu na znak, že jej to nevadí.

"Ale..." Stefanie začala váhať.
"Môj otec sa o mňa bude báť, veď vieš aký je keď sa o mňa bojí." Luke prišiel k nám.

"No?" opýtal sa Luke a ja som sa naňho len pozrel a pokýval plecami, že neviem. Ony ďalej pokračovali v konverzácii.

"Tak mu povedz, že-" prerušilo ju zvonenie Stefaninho mobilu. Ukázala jej kto jej volá. Otec. Mala strach zodvihnúť hovor a tak len vystrašene pozerala na Kleu. Tá ihneď reagovala, tým, že vzala mobil z jej rúk a odpovedala za ňu. Naznačila jej pri tom, aby bola ticho.

"Dobrý!" zvolala veselo. Tá ale vie hrať, zasmial som sa v duchu a ďalej počúval, že čo vymyslí.
"Stefanie je teraz v sprche, mám vám ju dať?" nastala chvíľková pauza, počas ktorej sa neraz kyslo zatvárila.
"Ona vám nepovedala, že dnes bude spať u mňa? Myslela-" asi ju prerušil.
"Áno, hneď vám je dám. Akurát sa dosprchovala,"povedala rýchlo a už podávala mobil naspäť svojej kamarátke. Ukázala jej gesto, že jej drží palce a podišla k nám, čím jej nechala priestor na vášnivú diskusiu so svojím otcom.
"Tak nás asi budete musieť zaviesť ku mne domov a to hneď ako dotelefonuje. Až chceš, môžeš spať aj u nás. Keď ti teda tak veľmi záleží na našom bezpečí," dopovedala s úsmevom a ja som sa na nič nepýtal.

"Pôjdem si hore po veci, hneď som späť," oznámil som im a ešte som pozrel na Stefanie, ktorá bola uprostred hádky s otcom. Rýchlo som šiel do bytu a vzal si potrebné veci na zajtra a okamžite sa vrátil naspäť. Oni už na mňa netrpezlivo čakali v aute. Nastúpil som a už sme upaľovali ku Klee domov, aby sme tam boli skôr ako Stefanin otec.