,,Zlatíčko, vstávaj," povedal a pobozkal ma do vlasov ako každé ráno.
,,Ešte chvíľku..." zamrmlal som a vytiahol si perinu až nad hlavu.
,,Vstávaj, mám pre teba prekvapenie!"
Keď som to počul, hneď som odhodil príkrývku a posadil sa.
,,AKÉ?!" natešene som sa na neho pozrel.
,,Keď ti to poviem, už to nebude prekvapenie." Taká otrepaná veta. -.-
Môj Alex má pre mňa vždy nejaké prekvanie a vždy ma preň dlho naťahuje.
Kto je Alex?
Moja láska. Človek, bez ktorého si neviem predstaviť život. Ďalšia otrepaná veta. Dnes ich už je akosi priveľa.
Ale je pravdivá...
~Prvýkrát som ho videl na konci parku pred piatimi rokmi. Bál som sa ho osloviť, no pohľad na neho mi spôsoboval motýlikov v brušku (nie, nenakládol do mňa motýľ vajíčka). Každý deň sedával na tej istej lavičke a fajčil. Rád, až fascinovane, som sledoval jeho dlhé prsty prikladajúce si cigaretu k ústam a potom dym, ktorý vyfukoval a stúpal vyššie a vyššie, pokiaľ sa úplne nestratil.
Po roku som nabral odvahu a pozdravil ho. Áno, trvalo mi to celý rok. Rok mi trvalo povedať obyčajné ahoj.
Keď vám poviem, čo sa stalo potom, nebudete chápať ako môžeme byť teraz spolu.
Ja... ja... som zdrhol!
Týždeň som nešiel do parku a čas som trávil v posteli s pocitom, že som neskutočne trápny. Čo som aj bol...
Keď som sa odhodlal a prišiel, nesedel tam ako vždy. Nechápal som to... Sadol som si na tú lavičku a pozeral sa pred seba. Výskajúce deti, rozprávajúce sa mamičky, pobehujúce psy...
,,Dlho si tu nebol," prerušil prúd mojich myšlienok (vtedy som jeho meno ešte nevedel) a prisadol si ku mne.
Zátváril som sa nechápavo... Ako si to mohol všimnúť?
,,Už rok ma každý deň sleduješ, tak si všimnem, keď tu nie si," odpovedal na moju nevyslovenú otázku a uškrnul sa.
Nevedel som čo mám na to povedať.
Kto by aj vedel? Čo som mal zapierať, že som to nebol ja? Že to bolo moje dvojča?
,,Ako sa voláš, stalker?" Pri jeho oslovení som očervenel.
,,Toby," potichu som prehovoril. Čudoval som sa, že to počul.
Rozprávali sme sa spolu a ja som bol šťastný ako nikdy pred tým. Boli sme spolu do večera a potom sme sa rozlúčil so slovami, že sa uvidíme zajtra. V zamilovanom opare som prišiel domov a ľahol si do postele.
Stretávali sme sa každý deň pol roka... Raz som tam prišiel a nebol tam. To sa nestávalo. Bol to druhý raz, kedy som tu bol prvý. Rozhliadal som sa a nikde nikto. Bola už v polovici zimy a vonku fúkal nepríjemný vietor. Sadol som si, lepšie si zapol bundu a dúfal, že sa čoskoro objaví.
10 minút a on nikde...
Pol hodiny...
Hodina...
Premkol ma srach, že sa mu niečo stalo.
Volal som mu, no nezdvíhal. Pritiahol som si bundu bližšie k telu a čakal. Začalo sa stmievať, no ja som odmietal odísť.
Zrazu mňa niekto zozadu objal a ja som od prekvapenia vypískol.
,,Ššš..." povedal niekto a pobozkal ma na líce.
Pootočil som hlavu a všimol si Alexa.
On ma pobozkal?
Síce to bol obyčajný detský bozk na tvár, no aj tak! :3
Preskočil lavičku a kľakol si predo mňa. Natiahol ku mne ruku, v ktorej zvieraj krvavo červenú ružu.
,,Príjmeš moju ružu spolu s mojím ospravedlnením?"
,,Zamyslím sa nad tým," začal som sa smiať.
,,Tak budem musieť vymyslieť niečo iné..."
,,Asi hej no," stále som sa smial a nevšímal som si ho.
,,Už to mám!"
Obkročmo si na mňa sadol, vzal mi tvár do svojich studených rúk a hlboko sa mi zahľadel do očí.
Myslel som, že sa mi sníva... Ten najkrajší sen, z ktorého sa už nikdy nechcete prebudiť (už by som mala prestať s tými starými otrepanými vetami, lebo s tým leziam na nervy sama sebe -.- ).
Pomaly sa približoval k mojím ústam. Bolo to ako tie spomalené zábery vo filme. Videl som strach v jeho smaragdových očkách. Že by sa bál, že ho odmietnem?
Nežne pritisol svoje mäkké pery k tým mojim. Boli jemné ako ten najjemnejší hodváb, teplé, aj napriek zime naokolo. Pomaly s nimi začal pohybovať a ja som sa musel uštipnúť do ruky, či je to skutočne realita. Bola... Neprebudil som sa na svojej postely ako vždy, keď sa mi o tomto snívalo.
Toto však bolo bolo tisíc ráz lepšie ako sen. (a zasa to tu je -.-)
Jemne ma hryzkal do spodnej pery a ja som mu vzdychal do úst. Prešiel mi špičkou jazyka po pere a vkĺzo ním do mojich úst, kde si začal hrať s mojim jazykom. Obmotal som si ruky okolo jeho pásu a chcel takto zostať naveky.
Keď nám dochádzal vzduch, odtiahli sme sa od seba.
Alex sa oprel o moje čelo a vydýchol mi teplý vduch do tváre poliatej rumencom... a nebolo to len od zimy. ;)
,,Toby, viem, že je možno priskoro hovoriť to, no... ja... Ľúbim ťa."~
