Grace Brownová

6.kapitola - Domáca úloha

„Vaša domáca úloha znela nasledovne: Aké je tvoje obľúbené miesto na premýšľanie? Čo pre tebe to miesto znamená? Opíš svoje pocity niekoľkými vetami," čítala profesorka Monasová zo svojho notesu. Spočiatku som za túto domácu úlohu nadávala na profesorku anglického jazyka, no vďaka nej som dostala príležitosť pochopiť význam obľúbených miest.

„Tak," pokračovala, „kto úlohu nemá? Prihláste sa teraz, kým dávam mínusové body. Ak niekoho nachytám, dostane päťku bez milosti!" Úloha bola síce ťažká, ale niektorí sa ani len nesnažili nazrieť do zošita, či náhodou nemajú zaznačenú nejakú domácu úlohu. Zodvihla sa takmer polovica triedy. Profesorka s povzdychom hľadala vo svojom zozname mená žiakov, stojacich pred ňou.

„Kto chce ako prvý dobrovoľne odprezentovať svoju prácu?" opýtala sa profesorka. Pár sekúnd v triede nastalo ticho, potom sa prihlásila Megan. „Nech sa páči." Megan sa postavila vedľa katedry a začala čítať. Veľmi som jej nevenovala pozornosť; čítala som si svoju prácu, či v nej nemám nejaké nezmyselné vety. Profesorka jej udelila, ako inak, jednotku a začala vyvolávať ďalších, až prišiel rad na mňa.

Nesmelo som vykročila k tabuli a postavila sa pred triedu. Nie som priveľmi komunikatívny typ – bojím sa vystupovať pred druhými. Napriek strachu som začala: „Moje obľúbené miesto nemá konkrétny názov a aj keby malo, neprezradím ho. Prečo? Pretože je moje. Jediné, čo vám poviem je, že sa nachádza pri jazere." Tu som prerušila čítanie a pozrela do publika. Všimla som si zamyslený pohľad Christophera. Donútilo ma to zaspomínať na vznik tohto textu.

Ako náhle sme dostali od profesorky Monasovej túto úlohu, začala som premýšľať, aké miesto budem opisovať. Doma som sa rozhodla – bolo to miesto, kde som sa hrávala s Christopherom, pri opustenom brehu Ontárijského jazera, medzi stromami a vysokou trávou, kde sa odvážili ísť len rybári (a my).

Prvé tri vety vznikli okamžite. To miesto skutočne nemá názov... a nechcela som dopodrobna opísať cestu svojim spolužiakom, pretože by to Chris zistil. Aj kvôli tomu som na toto miesto použila označenie „moje".

Ďalšie vety sa tvorili ťažšie, keďže som to neopisovala podrobne. Sedela som na mocnom dube, a pozorovala dlhú dobu mesto. Spomínala som, aké tu bolo úžasné sedieť s Christopherom. Na kolenách som mala položený zošit, v ruke držala pero a hľadala ďalšie správne slová.

„Miesto je obklopené pokojnou zeleňou," pokračovala som v čítaní, „a tichým Ontárijskym jazerom. Predo mnou sa javí silueta môjho rodného mesta, Toronta. V lete silno čvirikajú vrabce, v zime ich hlas slabne. Napriek veselému štebotaniu lietajúcich obyvateľov, tu vládne ticho a pokoj."

Zháčila som sa. Chcela som písať o starej lavičke, kde už boli niektoré dosky dolámané a o milovanom strome, na ktorom som sedela. Nemôžem. Nie, nemôžem! Nesmiem sa Chrisovi prezradiť! Ale... v čom vlastne sa nechcem prezradiť? V tom, že to miesto stále navštevujem a on nie? Možno...

Pokračovala som radšej významom: „Čo toto miesto pre mňa znamená? V hlave sa mi víri množstvo myšlienok a množstvo z nich takisto nechcem prezradiť. Pokúsim sa to stručne objasniť. Moje obľúbené miesto mi pripomína detstvo. Tu som sa zašívala pred problémami. Tu som sa hrávala. Tu som premýšľala nad všetkým, čo mi zablúdilo do vedomia."

Ruka sa zastavila, prestala písať. Myseľ tiež zastavila prúd nápadov. No oči sa zaleskli a vytlačili von slzy – slzy smútku. Chýba mi kamarát. Kamarát, ktorý mi rozumel, ktorý ma bral takú, aká som. Nehovorím, že teraz takých nemám... chýba mi konkrétne Christopher. Christopher Wilson – neobyčajne-obyčajný chlapec, s tmavými očami a vlasmi – taký príťažlivý!