Môj stredoškolský denník

Čo sú toto za sviatky ?!

Predpokladám, že každý pozná ten pocit, kedy vám v škole nasekajú písomiek viac ako predmetov, keď napadne sneh a vy vyjdete zo školy a schytáte takú bombu medzi oči, že vám zamrzne mozog viac než po vypití ľadovej drte, vonku je zima ako v ruskom filme, obloha čistá ako po jarnom upratovaní, z každej strany sa ozýva tisíckrát obohratá koleda (a len pre istotu hneď štyri naraz), všade vonia medovina, punč a perníky a všetci sa ako malé deti tešia na vianoce a darčeky...
Taká milá vianočná idilka, ktorú tento rok asi cestou zožral besný klokan, alebo sa z iných nepochopiteľných dôvodov nedostavila.
Písomiek? Tých bolo dosť. Ale nie viac ako obvykle.
Sneh? Ten teda nepadal ani omylom. V septembri, či októbri, keď bolo ešte všade teplo tak to áno. Vtedy sneh napadne, ale v zime, keď mám na lyžiach navoskované ešte aj viazanie, tak to ani bohovi. A všade blato, pre istotu plus desať stupňov a guľovať sa budem asi kameňmi ako v praveku...
Vonku zima? Iba ak ročné obdobie. Každé ráno hypnotizujem teplomer ale tá hlúpa vec nie a nie klesnúť pod nulu.
Čistá obloha? Na obed idem domov a vidím akurát tak veľké nič, lebo všade navôkol hmla taká, že keď ma predbehne človek na bicykli chytám infarktové stavy a skáčem meter a pol do výšky, lebo nemám ani tušenie odkiaľ sa nabral.
Koledy? Jediná, ktorú som mohla počúvať bol škrekot mojej sestry ktorá "spievala" stále dookola to isté: ,,Hurá už je sneh! (ako... Neviem či to dieťa fetuje, alebo je už také zblbnuté, že hmlu považuje za sneh...)
Ozýva sa smiech. (skôr sa prikláňam k nafetovaniu... Trávi totiž veľa času v bratovej izbe...)
Deti kričia: Zvonček znie!
Biele mámenie."
Takže ak teraz niekde počujem Rolničky, rolničky mám v oku tyk a pohľad vraha.
Vôňa perníkov? No to iste! U nás doma bol vzduch plný napätia. A vraj sviatky pokoja a lásky... :'D
A tešiť sa na darčeky ? To ani omylom! Ako nehnevajte sa, ale ja sa dohodnem s Gabou a Marošom, že ideme von a na to mi naši oznámia, že nemôžem ísť, lebo ideme stavať stromček. Tak som to s Gabou zrušila a odobrala som sa hore. Môj brat ide s otcom stavať stromček, tak stromček je krivší, než veža v Pizze. Ja kým som povešala zvončeky, tak mi polovicu zožrali (nepovedala by som nič, keby jedli tie, ktoré neboli na šnúrke. Ale tak ja si dám tú námahu to tam navliecť a oni takto!). No a na to prišli hore Anďo s Marošom, že nám pomôžu so svetlami. Maroš ma tak akurát zjazdil, lebo som mu zabudla napísať, že vonku nejdeme a on prišiel 15 minút neskôr a ešte tam sedem minút čakal. A on žije v stredoveku a nemôže mi napísať, alebo zavolať...
Tak sa na mňa urazil, aj keď som sa mu ospravedlnila. Denis s chalanmi potom ísť von mohol, ale ja nie, lebo stromček musí byť estetický a ja som, žena tak sa o to mám postarať. (Ja a môj vkus, ktorý by sa pokojne mohol nazvať nevkusom sme zdobili stromček. Otcovi to nevadilo, hlavne že sú na stromčeku svetielka a hroozne veľa ozdôb. Len mama nebola z výsledku dvakrát nadšená. No zmierila sa s tým)
Na štedrý deň, sa Denis rozhodol, že chce vidieť zlaté prasiatko, o ktorom som ja nechcela ani počuť (na vianočnom koncerte som hrala zlaté prasiatko. Môj herecký talent, obrovský herecký talent, bol ukrytý za kus odporného, obrovského kartónu, na ktorom bola nakreslená príšerná zlatá sviňa. Pfuj!)
No naši súhlasili s bratom, a tak som ja, úbožiatko, ostala celý deň o hlade. A povedzte mi, kto sa v takej situácii teší na darčeky?
Nikto.
Jediné na čo totiž myslíte je večera. Chutná kapustnica a vyprážaná ryba. A dedo robí neskutočnú kapustnicu...
No. Späť k téme.
Darčeky som si pootvárala štýlom: aha... hm... ďakujem, teším sa...
Ako sme tak sedeli s pootvaranými darčekmi prišla na pretras téma, ktorú neznášam.
Julo: ,, Kaja a ty už máš frajera?"
Denis: ,,Veď sa na ňu pozri."
Ako... Pekne ti ďakujem braček.
No a potom to prišlo: Ako je možné, že máš takmer sedemnásť a žiadneho frajera...? Gabika už mala dvoch a to je o rok mladšia... Ja v tvojom veku...
Po hodine prednášok z každej strany sme sa konečne pobrali domov.
Došli sme domov, hore k nám a na stromčeku obálka. Tak som sa na ňu tak nenápadne vrhla, že: Z cesty to je moje! (tak som trochu majetnícka a čo? Mám cibuľovú peňaženku (pre tých, čo nevedia- otvorím a plačem ;) ) a neznášam, keď sa musím nechať pozvať. Nechávam sa pozývať, aj keď by som možno mala. Ibaže, ja mám potom pocit, že tomu dotyčnému niečo dlžím. Tak sa nenechávam pozývať vôbec.)
No, tak si presvietim obálku, ale tam nič nevidno. Tak otvorím obálku a tam papier. Reku, ak to je sono a mama je znovu tehotná, budem potrebovať kontakt na niekoho, kto mi vymení zámok na byte, veľký kufor, musím sa tak nenápadne zbaliť a rýchlo vysťahovať...
Našťastie, nič také robiť nemusím. Vo vnútri bol totiž lístok na koncert Imagine Dragons (a áno, musela som sa pochváliť :3 )
Takže tie vianoce nedopadli až tak zle.
Ďalší deň sme išli vonku. Gaba, Denis, Veronča, Maroš a moja maličkosť. A kam sme zamierili? Do Fakena!
Pred dverami sme stretli Kaňuka nabomby sfajčeného, Gaba, v polotriezvom stave, Reného, tak trochu pod parou a nafetovanú mačku, čo skákala na každý strom a prenasledovala nás.
Typický oni.
Prešli sme sa okolo mesta a pomaly sa každý pobral domov.
Odprevadili sme domov Kaňuka a potom sa pobrali na sídlisko. René sa odpojil a potom sa s nami začal lúčiť aj Gabo.
Ja: ,,Kde to ty vlastne bývaš?"
Gabo: ,,Tu v tom dome, rovno oproti."
Prišli sme tam a Gabo otvoril bránku.
Ja: ,,Ale ja nejdem dnu."
Gabo: ,,Prečo nie?"
Denis: ,,A čo by tam robila?"
Gabo: ,,Dáme tri kolá a dám ti vedieť, čo ďalej."
Ja: ,,Možno nabudúce, ale dnes nejdem. Idem ešte kopnúť Maroša a Gabu a idem domov, lebo je zima."
Gabo: ,,No ok." Objal ma na rozlúčku a ako ma púšťal, vtisol mi bozk na líce. (Možno som trápna, že z takej malichernosti robím vedu, ale dočerta toto teda nie! Na mňa tu nikto nič také skúšať nebude!)
Odprevadili sme Maroša a Gaba chytala šoky z Obelixa- kríženého šteňaťa, ktoré malo pol metra.
Ďalší deň mi už písal Kaňuk, či pôjdem na Štefanskú. NIKDY ma nevolal von. Nie, nie som paranoidná. Nemôžem byť.
Večer sa mi ale doma nechcelo ostávať a vonku bola zima.
Ja: ,,Tati? Však môžem ísť na Štefanskú?"
Oco: ,,A čo ty tam?"
Ja: ,,Tati, mám takmer sedemnásť, žiadneho frajera a život bez zábavy..."
Oco: ,,Kedy prídeš?"
Ja: ,,O piatej?"
Oco: ,,Čooo?!"
Ja: ,,Ale no tak!"
Oco: ,,O tretej si doma!"
Ja: ,,Fajn!"
A utekala som na prvú diskotéku v mojom živote. Prišla som tam a na moje prekvapenie hneď prvého som stretla Sebika so škúľavým Mirkom.
Sebik: ,,Kaja! Veď ty nechodíš na diskotéky! Čo tu robíš?"
Ja: ,,Zisťujem, prečo na ne nechodím."
Sebik: ,,Skôr, než na to prídeš, by sme si mohli zatancovať."
Celá tá diskotéka bola taká, ako som čakala. Plno opitých ľudí pohupujúcich sa na parkete, hľadajúcich si spoločnosť na noc.
Bolo trištvrte na tri, keď som odchádzala. Už som stála na ceste, keď niekto zvolal: ,,Hej, to je Kaja! Tá ku**a!" tak sa pomaly otočím, že čo za milého človeka sa tak úporne snaží uraziť ma. Sebik ma šiel odprevadiť a stál za mnou. Cítila som ako stuhol a vážne som nemala chuť čakať, kedy naňho vybehne. No vtedy sa zjavil Kaňuk. Ako má vo zvyku. V tej najnevhodnejšej chvíli.
Kaňuk: ,,To čo si dovoľuješ, ty debil!" a už to šlo. Facka od Kaňuka a facka Kaňukovi. Stačí, že sa na mňa urazil Maroš. Nechcela som si predstaviť, čo by vyviedol Kaňuk, keby zistil, že ho kvôli mne zmlátili.
Tak som sa hrdinsky vrhla medzi nich. No a miesto zbierania potlesku a pochvál, za môj hrdinský čin, som sa tak akurát zbierala zo zeme. Marek chcel vycapiť Kaňukovi a ja som mu hrdinsky vbehla do rany. To som si teda pomohla.
Zozbierala som sa zo zeme a bez slova som odišla domov.
Ďalší deň som pre istotu ani nevyšla von. Vedela som si živo predstaviť čo by sa stalo, keby som vonku vystrčila čo i len nos.
Večer sme odchádzali domov a ja som sa večer pobrala na korčule. Doma sme ostali asi tri dni. A to sú presne tie dni, keď vás absolútne nič nebaví a nemáte čo robiť.
Každý večer som chodila von a snažila sa zabiť čas so super ľuďmi ako Lucka, Dano, Martin a Kristián. A nie len preto, že to boli asi jediní ľudia, ktorí boli schopní zabiť čas so mnou...
Tridsiateho sme odchádzali na chatu.
Znova tam bolo plno ľudí z celého slovenska. Rada sa s nimi stretávam hoci sú všetci mladší ako ja. Sú to skvelí ľudia s ktorými sa nikdy nenudíte. Teda to som si myslela. Prišli sme na chatu a hádajte čo! Čakal nás normálny život! Žiadne wi-fi. Žiaden signál. Proste pre ľudí okolo mňa hotový horor.
A čo budeme robiť ? Hrať Žolíka.
TRI DNI! VKUSE...
Ale pekne po poriadku. Po šiestich kolách Žolíka, keď už na karty ani poriadne nevidíte, nám tak prirodzene začalo strašiť vo vežiach.
Po dlhšej dobe.
Anička: ,,Mám takú super príhodu. Keby tu neboli oni dvaja tak vám ju aj poviem.
Juro: ,,Ktorí dvaja?"
Anička: ,,Tí, čo majú žalude medzi nohami."
Ja: ,,Pokojne hovor. Nikto taký tu nie je."
Radka: ,,Inak, minule tak hovorím kamarátovi. Nefajči, usuchú ti gule."
-smiech-
Radka: ,,Ale to je pravda! To mi ocino hovoril!"
Pre istotu sme si neskôr pustili hudbu a z rádia sa ozve: ,,Chcem, aby si vedel, že mi uj**alo dekel."
Ja: ,,To čo je za zmysluplný text? Veď ani neviem, čo to ten dekel je..."
Anička: ,,Povrch na kontajner."
Vzhľadom na to, že sme sa až takto nudili, prešli sme na hru Meno,mesto.
Titi: ,,Zviera na G?"
Denis s Jurom: ,,Gengura!"
Hru sme úspešne dokončili. Našťastie bez ďalších hlúpych mutácií.
A potom sme sa vrhli na Aktivity. Neznášam tú hru. Navyše, s nimi sa to hrá ťažko. Dostanete na vysvetlenie film s hviezdičkou a vy to máte uhádnuť. A čo vám povie váš spoluhráč? ,,To čo pozeráš, je to čo svieti." Ako... ďakujem -.-
Potom prišla debata na nárečia, keďže každý z nás je z iného kúta Slovenska (Nitra, Šaľa, Bratislava, Veľký Krtíš, Lučenec, Poprad, Jakubova Voľa...)
Anička: ,,Kaja, však aj ty hovoríš houno."
Ja: ,,Ale hovno. To nemôžeš povedať houno. Veď to ani ústa nejdú tak vykriviť."
Anička: ,,Ale veď to predsa sposobuješ. HoUno."
Ja: ,,Sposobuješ?! Uprostred slova?!"
Ela (Aničkina sestra): ,,Ani, nehádaj sa s nimi o tom prosím ťa."
Anička: ,,Ale veď aj ty hovoríš houno. Nie?"
Ela: ,,Áno. My sme normálne."
Tak to ako ďakujem pekne za takúto slovenčinu.
Konečne nadišiel Silvester a my sme sa tešili ako dospelým ukradneme nejakú tú fľašu. Až potom sme prišli na to, že nie je akú...
Tak si tak tancujeme, keď príde Tijankin ocko v tak trochu pripitom stave. Vedľa nej sa postaví jej mamka a hovorí jej: ,,J*bni mu jednu, nech vie kde je sever."
A ja sánka až po zem a oči na druhej strane zemegule. Mať takú mamu. Pffu to by bol život.
Na Mirku sa pozriete a vidíte milé, krehké, priateľské stvorenie. A potom sa pozriete na moju mamu a vidíte... Tankodrom.
Posledný deň na chate sme sa už tak nudili a boli sme takí unavení, že sme si vymysleli vlastný príbeh na dobrú noc (Malá ochutnávka: 7 trpaslíkov
Napoleón bol v záchodiku pre houno, ale draky sa netešia na jeho kaku.
Šesť sprostých Napoleónov zjedlo dve Snehulienkine črievičky, ale tretiu nenašli. Preto, lebo draky sa našli, veľa trpaslíkov neje črievičky. Rozhodli sa, že to uvaria so slaninou, na panvici, štýlovo, bez sacharidov. Avšak jeden aj dva pokusy vyriešené neboli. Sedem Napoleónov neuskutočnilo výpravu za Snehulienkinou babkou, ktorá vyznávala satana, ale milovala kulturistiku, pretože jej mama zjedla kulturistu.
Snehulienka sa pokúsila pustiť plyn, aby mohla zabiť potkanov. Napoleónovia však nemali to srdce, lebo ich babka bola opitá potkanom.
Otec nebol prítomný, lebo už nevládal pri vystupovaní na pódium a pri zohínaní sa posral, lebo obed nemal rád.
Traktor plný trpaslíkov zhodil hnoj do čiernej diery. Trpaslíci psychicky trpeli pod hnojom. Vraveli, že si včera kúpili psa páchnuceho ako Červená Karkulka. Ten pes zjedol autobus, lebo Shrek nesúhlasil s kozliatkami a ich náboženstvom, ktoré vynechávalo veľa pokusov o vraždu.
Snehulienka videla uvareného prezidenta Andreja Malomocného, ktorý bol malomocný.
Potom, ako zjedli satanove gule, ich ústa boli poloprázdne.
Snehulienka našla lásku v záchode a mohorovičičova plocha diskontuniity bola prevzdušnená.)
Len čo sme prišli z chaty, ponáhľala som sa na klzisko. Milujem korčuľovanie a je jedno na akých korčuliach.
No a keď sme išli posledné kolečko, urobila som piruetu, zakopla som si o nohu a vysypala som sa na ľad. Nebol to práve elegantný pád, ale ako Gabo správne poznamenal, aspoň bol so zvukom. No a iba ja môžem byť taká šikovná, že si nabijem obe kolená, narazím zápästia, ale jediná modrina, ktorú si odnesiem, je malý modrý fľak na dlani...
Nový rok sa začal a ja ani neviem ako. Iba si všímam, ako sa ľudia okolo mňa pomaly menia.
Ktosi mi povedal, že tento rok bude prelomový. Že každý konečne nájde to, čo hľadá a celý rok bude plný splnených želaní.
Tak to som teda zvedavá!