Crazy in love (h.s)

18. Peklo sa začína

Š T V R T O K

N A T T

Stála som pred Harryho kanceláriu. Nechcela som tam vojsť. Pripadala som si, ako keby som mala ísť na vlastnú popravu.

Chcela som zaklopať, keď som začula hlas volajúci moje meno.

„Natt!" Otočila som sa a videla vysmiateho Billa, ktorý si to mieril ku mne s otvorenou náručou.

„Bill!" Usmiala som sa a ako náhle to bolo možné ho objala. Tak mi chýbal.

„Ako si sa mala?" Odtiahol sa odo mňa a chytil ma za ruky.

„Bez tamtoho v kancelárii sa mám vždy dobre," zasmiala som sa.

„To ti verím." Usmievala som sa ako idiot. Niekedy sa mi fakt zdá, že Bill tu je jediný normálny človek. „A ozaj," chcel niečo povedať, keď sa otvorili dvere od kancelárie.

„Aha, komu sa uráčilo prísť do práce." Prekrútila som očami a pomaličky sa otočila. Nahodila som falošný úsmev.

„Dobré ráno, pane." Ešte viac som sa usmiala. Pozeral si mi do očí.

„Anderson, čo tu robíš? Pakuj si robiť svoju prácu. IHNEĎ!" Ani raz neuhol pohľadom. Nemienila som byť zasa tá prvá, ktorá uhne, tak som sa mu pozerala ďalej do očí.

„Ešte sa uvidíme." Bill mi zašepkal do ucha a náhlil sa do svojej kancelárie. Harry sa odstúpil od dverí, aby som mohla vojsť.

„Sadaj." Prikázal mi a sám si sadol na svoju stoličku.

"Tak, ako si sa mala počas trojdňovej výpovede?" Opýtal sa ma s úsmevom. Počkať. On sa práve usmial?! Kde to napíšeme?! „Len dúfam, že si sa poučila." Dodal.

„Bez vás sa mám stále dobre." Usmiala som sa a hlavu naklonila na bok.

„Aj ja sa mám bez teba perfektne, o to sa neboj." Odpovedal stále s tým debilným úsmevom na tvári.

„Ja viacej." Uškrnula som sa. Vôbec mi tento pako nechýbal. Odrazu nahodil profesionálnu tvár a pozrel do papierov.

„Prejdime k vážnejším veciam, napríklad ako je tvoja výpoveď. Máš ju?" On si ju neodložil?

„Vy ste si ju neodložili?" Vyslovila som svoju myšlienku.

„A teba doma nenaučili, že na otázku sa nemá odpovedať otázkou?" Nadvihol obočie.

„Čo ak nie?" Táto naša slovná hra sa mi začínala páčiť.

„Tak ja ťa to s radosťou naučím." Zdvihol zrak od papierov. „Ešte raz. Máš výpoveď?"

„Po celý čas som bola v tom, že ju máte uloženú vo vašom milovanom šuplíku, aby sa jej nič nestalo." Povedala som pravdu.

„To teda nemám. Ešte v ten deň som ju roztrhal a vyhodil do koša." To čo si dovoľuje?

„Smiem sa spýtať.."

„Nie, nesmieš." Vyvalila som naňho oči. Však si robí srandu?

„Porušujete ľudské práva!" Vykríkla som rozhorčene.

„Keď myslíš..." ľahostajne kývol ramenami.

„Takže," svojej otázky som sa nemienila vzdať. „Prečo ste ju vyhodili?" Zaujímala som sa.

„Pretože nestojím o to, aby som tu mal ďalšie zástupy neschopných žien. A navyše,neuviedla si tam žiaden dôvod." Takže takto to je.