Líščí bozk

Vyzerala ako neha v snehovom kožúšku, ktorým mala obalené svoje krehké, maličké telíčko. 

Žena. Aspoň tak jej hovorili. 

 Oči čierne ako uhlie, ktoré je zahalené havraniou krásou. A predsa, bola to krehká bytosť s veľkým potešením pre samotu. Bližšia než samota jej veru bol už len smútok. Sama v očiach ukrytá nejedna slza biela, biela ako jej ruky, ktorými si zachytávala svoje tajomsto. Možno jedno, možno boli až dve.

 Žena. Aspoň tak jej hovorili. 

 S potešením ukrytá vo vlastnej samote, ale smútok jej bol bližšie, ako jej vlastné potešenie. Mala nádej na slnečných lúčoch vykvitnúť? Úplne sama, samučká. Krehkosť z jej očí sršali ako nedozreté jablko v daždi. Kto si, že tvoj dych sa nepremieňa na paru? 

Kto si, že žieňa ako ty s krehkým, maličkým telíčkom sa obtiera medzi studenými kameňmi? Vari odmietanie? Žena moja, strať sa, pokiaľ ti to moje ústa rečia! Strať svoju krásu hlboko, tam, odkiaľ prichádzaš! Strať sa! Už aj! 

 ,,Nie som ja kvet, niet sa čoho báť, drahý môj človek," povedala s pokojom na perách. 

 Čo za zmysel to máš, nazývať ma tvojim drahým? 

 Priviedla so sebou všetku slobodu, doposiaľ nepoznanú ako dieťa hriech. Ruky jemnejšie, pery pevne zovreté v snahe dúfaní.Vráť sa tam, odkiaľ tvoja krása prišla. 

 Žena. Aspoň tak jej hovorili. 

 Tu sa vedie boj, čúvni ma už. Ach, toľká naivnosť z teba srší, čo krása! 

,,Nie som ja kvet," zopakovala už slýchané slová. 

 Ak nie kvet, ak nie krása, aká to nádhera zač si? Akú česť majú moje oči s tvojimi? Ten líščí pohľad ma nesmie oklamať. Vari si ty prekliata? Ak už aj áno, strať sa i tak! Strať svoju krásu hlboko, tam, odkiaľ prichádzaš! Choď už! 

 ,,Niet sa čoho báť," beztak riekla ešte pokojnejším hláskom krehším ako snehová vločka. 

V snahe dúfaní. 

Jeden za druhým sa otvárali tajomstvá kvetov zabalené v jej slovách. 

 Čo zač si ty? Líška? Ak už aj áno, strať sa i tak! 

 ,,Drahý môj človek..."odznel posledný nádych v hmle belšej ako jej myšlienky. 

 Ak citmi by si bola nevinná, už dávno by si zmizla. 

 Žena. Aspoň tak jej hovorili. 

 Kamže kam? Odkiaľ si mi prišla, stvorenie biele? Belšie ako jej srdce. Predsa si ty city mala a ja odohnal som ťa, váhajúc tvojim líščím pohľadom. 

 Nádherná žena. Aspoň taká mi moja posledná spomienka ostala. Zahalená v samote s vlastným smútkom, ktorý jej nik nesmel z náručia vziať. Drahá moja žena, tvoje srdce väčšmi krajšie nebude. Povedz, akej veľkej chyby si mi to dovolila dopustiť sa? 

 Zbohom. Aspoň tak jej bolo poslednýkrát povedané.