Grace Brownová

12.kapitola - História sa opakuje?

Ráno ako každé iné - vstala som z postele, vykonala rannú hygienu, upravila sa, obliekla a naraňajkovala. Tentokrát to bolo o čosi iné, sedel vedľa mňa Miles. Dnes výnimočne neodmietol spoločné raňajky. Tým pádom chýbal len otec.

Niečo za tým bude, premýšľala som sama pre seba. Miles sa dokonca s mamou rozprával bez hlúpych poznámok či zvýšeného hlasu. Nenápadne som naňho civela. Snažila som sa zistiť z jeho tváre, prečo sa správa tak prívetivo.

Raňajky skončili, pobrala som sa do izby, aby som si zobrala tašku. Keď som sa obrátila k dverám, nadskočila som od strachu. Miles sa potajme vplazil k dverám mojej izby a pozoroval ma. „Ďakujem za vystrašenie," falošne som sa usmiala.

„Nemáš za čo! Aj nabudúce!" žmurkol a lišiacky sa usmial. Chcela som okolo neho prekĺznuť z izby, ale nemala som šancu. Zabodol svoje zelené oči priamo do mňa. „Potrebujem pomoc." Natlačí sa späť do izby a zatvorí dvere. „Idem dnes na jednu party, ale... naši ma nepustia."

„Takže nejdeš. Okej, musím ísť do školy," zahriakla som ho.

„Grace, vypočuj ma, prosím," žiadal, až nahodil pohľad zúfalého šteniatka, ktoré baží po svojej maminke. Tak som si ho vypočula: „Chcem ísť na tú party, už dlho som na žiadnej nebol. Mama by ma možno pustila, ale musel by vedieť o tom aj otec. Ten by ma však nepustil, to dobre vieš. Preto budeme tvrdiť, že idem na doučovanie a ty ma budeš kryť."

„Prosím?" zasmiala som sa. „Skrátene to je takto: ,Kry mi chrbát, ségra'. Alebo sa mýlim? Mám ťa kryť, aby si sa mohol ožrať do sýtosti? A na druhý deň budeš húkať na našich ako zmyslov zbavený." Sklonil zrak k zemi, neodpovedal mi.

Hodnú chvíľu ani necekol, stále hľadel do zeme. Vyzeral, ako keby zamrzol. „Nechápeš, prečo sa s nimi rozprávam tak ako sa rozprávam, však?" Odhodlal sa pozrieť mi do tváre. „Pravdaže nie, pretože ty si poslušná dcéra, ktorá nevystrkuje rožky. Tiež som poslušný, no mám chyby, ktoré otec nevie vystáť. Avšak na tebe ich nevidí. Vži sa do mojej kože... Ako by si sa asi zachovala ty?"

Premýšľala som nad tým. Mal pravdu. Mama nás pochválila aj vykarhala rovnako. Ale otec pritvrdil viac u Milesa. Vždy som si myslela, aj si myslím, že to robí kvôli tomu, aby sa mu Miles podobal. Chce urobiť z neho chlapa a vie ako na to. Pri mne nevie, ako urobiť zo mňa ženu, tak to necháva na mamu. V poslednej dobe to zveličuje. Karhá ho aj za úplné nezmysly. Ktovie, ako to naozaj v skutočnosti je, aké má otec myšlienky, aké sú jeho ciele s bratom či so mnou?

„Máš pravdu," uznala som nahlas. „Ale občas tvoje správanie je prehnané. Napríklad mama si to nezaslúži, nespráva sa k tebe ako otec."

„Hej, hej, ja viem..." povzdychne si. „Sľubujem ti, že sa jej ospravedlním a že domov prídem triezvy ako rybička," usmeje sa.

„Dúfam, že tie slová dodržíš. A tú rybičku prídem skontrolovať."

„Takže... budeš mi kryť chrbát?" Prikývla som. „Okej, krpec," objal ma okolo krku, tak silno, že som ho musela odtiahnuť, aby ma nezadusil.

„Za to ma odvezieš!" prikázala som mu s vážnym výrazom.

„Čakám ťa v aute!" uchechtol sa a pobral sa dolu.

Krútiac nad ním hlavou som ho nasledovala. Obliekla som si teplú bundu, okolo krku obmotala šál a nasunula čižmy na nohy. Za noc sa zväčšila snehová perina o pár centimetrov a ešte aj teraz sa vločky riedko teperili na zem. V aute som vyzvedala, na akú party sa môj brat chystá. Riekol, že je len taká obyčajná, nič výnimočné.

Vyhodil ma pred školou a poprial mi veľa šťastia. Vo vrecku mi zavibroval mobil. Esemeska od Zary: „Kde si? Prečo vedľa mňa nesedíš v autobuse?? >_<" Dokelu! pomyslela som si. Celkom som na ňu zabudla. Išla som ju teda čakať na autobusovú zástavku, kde o čosi neskôr vystúpila s napaprčeným pohľadom.