Nutella Boy [Sk] ÚPRAVA prebieha

E l e v e n

Niall nás všetkých bezpečne vyviedol z lesa a vybrali sme sa teda naspäť k jeho domu.

Vonku, na kvetinovej záhradke stála Maura a polievala kvety. Maura a kvety. Nerozlučná dvojica. Možno to cítia aj kvety a práve preto ich majú plnú záhradu. Každý deň tade chodí s nožnicami, s krhlou , s náradím a poriadnou radosťou. Niall vraví že si tak vraj kompenzuje to, že z jej syna sa stáva pomaly ale isto celebrita.

,,Tak ako bolo?" už z diaľky na nás kričala.

,,Výborne." usmievala som sa a Niall len prikývol.

,,Dúfam, že si na Nialla dávala pozor, RoseMelody." upierala mi pohľad do očí. Nemám rada, keď ma niekto volá celým menom, ale u Maury som si na to už zvykla. ,,On je niekedy ako malý chlapec, teda, skoro vždy."

,,Mami, prosím ťa." Niall pretočil očami. Vyťahoval kľúče od auta a štartoval. ,,Len si tu hodím veci."

,,Kam idete? Teraz ste prišli." obzerala sa za nami. Niall otovoril okienko a začal vysvetľovať.

,,Noo, povedzme, že sme mali neplánovanú akciu. Potom ti poviem. Za chvíľu sme späť." zatvoril okienko a dupol na plyn. Presvedčila som ho, aby sme šli po nich do lesa autom. Mám proste dobré srdce.

,,Niall?"

,,Áno?" usmial sa.

,,Mohol by si trocha spomaliť?" spýtala som sa. Cítila som, ako ma rýchlosť auta tlačila do sedadla.

,,Nie, načo." ďalej sa sústredil na cestu.

,,Prosííím."

,,Nie. Myslíš že neviem čo robím?" vrhol na mňa znudený pohľad.

,,Ehm nie.. Len.. Radšej sa dívaj na cestu." ukázala som rukou na čelné sklo.

,,Spomaľ." precedila som pomedzi zuby keď sme prešli na červenú 200km/h.

,,Upokoj sa. Urob si pohodlie."

,,Ako si mám urobiť pohodlie.." mrvila som sa na koženej sedačke. ,,Keď ideš cez dedinu 190 kilometrov za hodinu?"

,,Ach Rose." prevrátil očami a ja som vedela že sa vzdáva.

Spomalil. Už sme šli LEN 170km /h. Oprela som sa o dvere a snažila som sa nevnímať tú neskutočnú rýchlosť.

,,Um, Niall? Mohol by si dať tú ruku radšej na tamtú páku?" poukazovala som na jeho ruku s mobilom.

,,Ešte slovo a ideš pešo."

Hoci sme už s Niallom boli aj celkom unavení, pozval ma ešte na horúcu čokoládu a to sa neodmieta.

Keď som vystupovala z auta, do krku mi vystrelila tupá bolesť. Sakra, pri tom opieraní o okienko ma seklo v krku. Výborne. V pohode, len sa skúsim otočiť,

Rozmyslela som si to hneď ako mi do ramena vpálila ostrá vlna bolesti. No, čo narobíš.

Vychádzala som z auta tak, aby som si neublížila na krk. Čiže ako retard. Vlastne som sa neotáčala, nehýbala som s hlavou a snažila som sa nerobiť prudké pohyby.

,,Zase až tak rýchlo som nešiel." oprel sa o auto a pozeral sa na mňa.

,,Naozaj?"

,,Nešiel."

,,Naozaj to nevidíš. Seklo ma v krku."

,,Zvládaš?"

,,Ale hej."