Nobody/Jednodielovka/

×Nobody×

Útle hnedovlasé dievča sedelo na polorozpadnutej lavičke a sledovala svojich spolužiakov smejúcich sa. Nikdy nechápala ich humor. Smejú sa na učiteľke, ktorá je banán. Čo je na tom vtipné? 

Každý deň odpočítavala dni do konca školského roka. Odíde z tejto školy plnej primitívnych ľudí. Síce nepôjde do ničoho lepšieho, ale to už nezmení. 

Na zem padali vločky snehu, asi posledného za túto zimu, keďže sa február blíži ku koncu. Pletenú čiapku si stiahla nižšie a prikryla svoje uši. Zrazu sa vedľa nej objavilo malé dievčatko. Sadlo si vedľa nej a uprene pozerala na zošit, ktorý Hope zvierala v rukách.

,,Čo to je?" pozrela na ňu veľkými modrými okáľmi. 

,,Taký môj zošit," odpovedala jej jednoducho Hope.

,,A čo v ňom je?" vyzvedalo naďalej dievčatko.

,,Tam si píšem príbehy."

,,Aké príbehy?" neprestávala so zvedavými otázkami. Hope sa nadýchla a začala rozprávať: ,,Vieš, to sú také príbehy, ktoré si sama vymýšľam. Vždy ma niečo napadne a na poslednú stranu si zapíšem to čo ma napadlo a neskôr napíšem krátky príbeh," Hope vedela, že dievčatku táto odpoveď stačiť nebude a bude sa aj tak pýtať ďalej a ďalej a preto pokračovala a všetko jej vysvetlila, ,,Chcem sa totižto stať spisovateľkou. Je to mojím snom, ale som nikto. Asi ma nebudeš chápať, si ešte malá..."

Dievčatko sa úplne nadchlo. ,,Ja ťa chápem. Tiež mám svoj sen. Chcela by som byť futbalistkou ako môj starší brat. Ale nemôžem. Moja mamina chce, aby zo mňa bola baletka, presne ako ona. Kamarátky sa mi smejú, že som moc chlapčenská a nebavia sa so mnou. A chalani tiež nie, vieš, vravia si, že nikdy nebudem futbalistka a dobrá ako oni. Vždy sa potajomky vkradnem do bratovej izby a strávim tam dlhú dobu. Sledujem jeho trofeje, medajle a všemožné obrázky s futbalistami. Aj ja chcem mať takú izbu," zosmutnela a a sklonila hlavu k zemi. Hope presne vedela ako sa cíti, boli na tom rovnako. Preto si ju pritúlila k sebe do náručia a objala ju.

,,A prečo nemôžeš byť ty tou spisovateľkou?" dievčatko zodvihlo hlávku.

,,Vraj na to nemám. Nikto mi v tom neverí. Som na tom asi tak ako ty. Mama chce aby som bola právnička a otec tiež," vzdychla si.

,,Lepšie ako baletka," zasmialo sa dievčatko a vycerilo svoj štrbavý úsmev. Hope sa tiež usmiala.

,,Ako sa voláš?"

,,Hope," povedala.

,,Ja som Mary, ahoj," podala jej ruku a potriasli si ňou.

Z ich príjemného rozhovoru, ktorý Hope určite chýbal, ich prerušila učiteľka. Hnala ich dovnútra, pretože prestávka sa skončila. Mary sa rýchlo pobrala preč, no nezabudla Hope venovať krásny úsmev a kývnutie na rozlúčku. Hope zvierajúc knihu sa taktiež pobrala naspäť do školy, ale oveľa pomalším tempom ako Mary pred chvíľou.

Zamierila rovno ku svojej skrinke s číslom 2124 a odložila do nej svoj kabát s čiapkou a čižmy od snehu vymenila za papuče.

Vstúpila do triedy, kde už všetci jej spolužiaci boli a ako vždy chystali žartík pre učiteľku, ktorá má prísť. Hope by to nevadilo, ale práve mala prísť jej jediná obľúbená učiteľka a to učiteľka slovenčiny. 

,,Nedávajte to tam," povedala rázne Hope. Sama ostala prekvapená, akým tónom to dokázala povedať.

,,Drž hubu, dobre?" zazrel po nej jej spolužiak a ďalej sa venoval svojej práci. Hope chcela niečo povedať, ale akoby tá odvaha, ktorú pred chvíľou ešte mala, zmizla. Len sa bez slova posadila na svoje miesto a snažila sa nevnímať okolie.