Grace Brownová

14.kapitola - Stále sme kamaráti

„Nie, sem napíšeš rímsku číslicu," upozorňovala som Christophera pri doučovaní chémie. Vyše polhodiny sme sa „zabávali" rôznymi príkladmi, ktoré mu, pravdupovediac, vôbec nešli. Niežeby nemal dostatočnú logiku, ale je to naňho veľa a všetky tie pravidlá a postupy sa mu pletú. Rozprával mi o chémii v Ottawe, kde chytil profesora, ktorý svojim žiakom nakázal naštudovať si nové učivo v učebnici a ďalej sa nestaral o riešenia príkladov. Následne po nich ziapal a rozdával samé zlé známky.

„Vedel som, že tam má ísť rímska, doriti!" zanadával. Podoprel si zúfalo hlavu rukou a čarbal na okraj zošitu. Už ani neviem koľký príklad sme riešili. Videla som, že toho mal na dnes dosť; rozhodla som sa dnešné doučovanie teda ukončiť. „To som už naozaj taký sprostý, či čo?" spytoval sa.

„Nehovor tak," prerušila som ho. „Vôbec nie si sprostý ani nič podobné. Skrátka ti to nejde, nemôžeme byť vo všetkom stopercentný," poznamenala som s úprimným úsmevom. Nepáči sa mi, keď si druhý nadávajú do hlúpych či iných nepekných prídavných mien (hoci som niekedy taká aj ja).

Chris ma jemne chytil za ruku, hľadiac mi do očí. „Ty vieš vždy človeku vyčarovať úsmev na tvári." Ten spomínaný úsmev sa rozjasnil aj na jeho tvári. Je taký krásny, keď sa usmieva, až som stratila slová. Potom som sa spamätala a vytiahla ruku z jeho letmého zovretia.

„Na dnes to stačí, už pôjdem," prehovorila som trasľavým hlasom. Pobalila som si perá, zošit a učebnicu. Christopher neprotestoval, aj on si balil veci. Navliekla som si cez hlavu sveter a vyšla z jedálne. Christopher ma nasledoval.

Takmer som sa dostala do miestnosti, kde by som si obliekla bundu a topánky, keď nás stretla pani Wilsonová. Pozdravili sme sa a ona povedala: „Dáš si s nami večeru? Bude to taká malá odplata za doučovanie Christophera. Určite to s ním máš ťažké," zavtipkovala, načo Chris len úškrnom prikývol. Bola to pravda viac-menej, ale nemala som problém pomôcť mu.

„Ďakujem, ja za pomoc nič nechcem. A už ma určite s večerou čaká mamina, mala by som sa ponáhľať," zaklamala som vysmiato.

„Keď bude mať mama problém, nech sa obráti na mňa. Len poď, prehodíme aj pár slov... veď som ťa poriadne dlho nevidela!" Rebeccu Wilsonovú som vždy mala rada. Z mnohých strán mi pripomínala moju mamu. A mala jemný hlások, ktorému sa nedalo odolať.

Rebecca sa opatrne dotkla môjho chrbta, odviedla ma do kuchyne. Chrisovi nakázala, aby zavolal Sophie a Rileyho. Pozdravila som sa aj s nimi a sadli sme si za stôl.

„Ešte napíšem mame správu, že prídem domov neskôr." Správu som napísala, no nie mame. V skutočnosti som sa neponáhľala, nechcela som ich otravovať. Napísala som Zare: „Sedím u Wilsonovcov a čakám, kým dostanem večeru, aby som mohla utiecť. Večer zavolám!"

Či majú Wilsonovci sviatok, alebo len obyčajnú spoločnú večeru, ich stôl je vždy rovnaký – vyzdobený, úhľadný, dokonalý. Rebecca svoju kreativitu prejavuje na každom kroku. Páči sa mi, že sa snažia vždy pri jedení sedieť spoločne za jedným stolom. Aj deti, ktoré sú stále staršie a staršie, prichádzajú k tomu stolu s radosťou. U nás to takto kedysi tiež fungovalo. Pomaly, ale isto sa to však vytráca. Oni sa rozprávajú o všemožných témach a u nás sa rozprávam len ja a mama.

„Tvoj brat sa tiež poriadne zmenil, obaja rastiete do krásy," zhodnotila Rebecca, rozoberajúc môj a Milesov zovňajšok. Porovnávala nás v detstve a v súčasnosti. A nielen nás, ale aj svoje deti.

Pani Wilsonová bola zvedavá asi na všetko. Pýtala sa na výkon v škole, záľuby, budúcnosť... Pravda je, že pri nej ťažko mlčíte. Vždy nájde nejakú tému, ktorá neostane pri jednoslovnej odpovedi.