1.Prebudenie do sna

69 2 0
                                    

Celých dvadsať rokov som čakala na tento deň. Deň keď opustím túto krajinu a začnem nový život. Život plný šťastia, zábavy a nie ponižovania a zakazovania všetkého, aj napriek tomu, že som dospelá.

„Sel, pozri!" zakričala Demi, keď z taxíku uvidela náš nový byt. Nedalo sa to vôbec porovnávať oproti tým na Slovensku. Neboli to tie nízke paneláky, ale presklené mrakodrapy. Nemali najviac osem poschodím, ale niektoré mali aj päťdesiat. S otvorenými ústami sme zízali obidve, ani sme si nevšimli že taxík zastal. Zaplatili sme mu a šli do vnútra bytu. Hneď ako sa otvorili dvere, uvítala nás pani, ktorá nám povedala poschodie a zaviedla nás tam. Bývali sme na dvadsiatom ôsmom poschodí. Každá máme vlastnú izbu aj s malou kúpeľnou. Kuchyňa s obývačkou boli prepojené a cez veľké okná bol krásny výhľad. Celý tento byt sa mi veľmi páčil. A určite aj Demi, ktorá si ho obzerala takmer po milimetri. Vošla som do mojej izby a od dverí ma privítala veľká biela posteľ, oproti nej boli okná a po ľavej strane zasúvacia skriňa na celú stenu. Keď som si obzrela celú izbu, začala som vybaľovať môj kufor. Mala som pri seba iba jeden, pretože zajtra by nám mali priniesť ostatné. Po vybalení som šla do sprchy a následne po nej spať. Bola som totiž z tej cesty dosť unavená.

RÁNO.

Zobudila som na lúče slnka, ktoré prenikali aj cez zastreté okná. Hodiny ukazovali, že je desať hodín. Poobzerala som sa po izbe a nemohla uveriť, že toto nie je sen. Bola som tak veľmi šťastná ako nikdy. S úsmevom na tvári som vstala z postele, ktorú som ustlala a šla so kúpeľne. Umyla som si zuby, rozčesala vlasy a šla do kuchyne. Na stole ma čakal papierik od Demi. Písala mi, že hneď ráno sa musela stretnúť s producentom. Po prečítaní lístočku prišli na rad raňajky. Pripravila som si zeleninu a chlieb s maslom. Všetko som umyla a šla sa prezliecť, aby som sa popozerala po meste a nejakej novej práci. Obliekla som si biele tielko, svetlé rifle, čierne nízke Converse a samozrejme spodné prádlo. Do malej tašky som si hodila peňaženku, mobil, balzam a na oči som si dala okuliare.

Prechádzala som po ulici, keď som zazrela malé bistro. Vyzerala tak obyčajne a útulne. Lákalo ma ísť dnu. Na dverách bol plagát, že prijímajú nových čašníkov. Zaujala ma táto ponuka. Nebolo to ani ďaleko od nášho bytu. Prišla som pri pult, kde ma hneď obslúžila staršia pani.

„Dobrý deň, prajete si?" s úsmevom sa opýtala

„Dobrý deň, platí stále tá ponuka práce, ktorú máte na dverách?" bola som dosť nervózna. Angličtina mi síce išla, ale stále som mala pocit, že sa niekde vo vete zakokcem, alebo poviem niečo čo by som nemala.

„Áno platí, potrebujeme tu pomoc. Mali by ste záujem? Mohli by sme vás hneď prijať." Vychrlila zo seba.

„To by bolo super." Povedala som a pani ma zobrala do malej kancelárie, kde sme vypísali potrebné papiere. V bistre som sa zdržala ešte dlho. Tá pani bola majiteľka bistra, potykali sme si a rozprávali sme sa, či už o súkromí alebo práci. Bola naozaj veľmi milá. Počas nášho rozhovoru prichádzali aj hostia, a tak ma aj zaúčala. Medzi hosťami sa našli aj Miley Cyrus, Lil Wayne, Katty Perry a ďalší. Bola som prekvapená, že sem chodia aj takéto osobnosti.

Domov som sa vrátil pred ôsmou. Demi ešte stále doma nebola, tak som si spravila popcorn a pustila film. Nikdy sa neviem rozhodnúť aký. Nakoniec som si pustila 21 Jump street, ja totiž milujem Channinga. Pred koncom filmu som počula hlasný smiech a odomykanie dverí. Bola to Demi s Wilmerom Valderramanom. Tvár jej celá žiarila. No, keď ma zbadala vyzerala prekvapene, ako keby zabudla na mňa.

„Ou, ahoj Sel. Wilmer toto je Selena, moja najlepšia kamarátka a moja spolubývajúca. Sel toto je Wilmer, uhm kamarát z natáčania." S Wilmerom sme sa zoznámili a spolu sme dopozerali film. Chvíľu po ňom Wilmer odišiel domov. Ešte nestihol ani dvere zavrieť a Demi sa začala nad ním rozplývať. Potom sme si rozprávali zážitky z dňa. Demi bola šťastná, že som si našla tak rýchlo prácu. To mi pripomenulo, že je dosť hodín a mala by som ísť spať. V bistre začínam od siedmej, takže musím aspoň o šiestej vstávať.

I feel like in dreamWhere stories live. Discover now