Nepotopiteľná loď

Jedenásta kapitola

„No poď, Constance, ponáhľaj sa!" súri ma Meg, ktorá sa už nevie dočkať, kým si zatancuje s pánom Morleyim. Rýchlo si teda zasuniem poslednú sponku do hnedých vlasov a zatočím sa pred zrkadlom, aby som skontrolovala svoj vzhľad. Nie je to žiadna sláva, ale snáď ani katastrofa. Mám na sebe nádherné šaty, také, po akých túži každé dievča. Sukňa je splývavá, ružovej farby, pás je previazaný hrubou ružovou stuhou. Výstrih je obrúbený jemnou výšivkou a krátke rukávy odhaľujú moje opálené ruky. Na rukavičky som sa pre dnešok vykašľala, takisto klobúk nechávam v kajute. Váhavo sa pozriem na svoje tanečné topánky - jemné hnedé črievičky s nevysokým opätkom ozdobené vzorom z drobučkých korálikov. Sú však trochu prispôsobivejšie ako tie čižmy, takže verím, že dnešný večer zvládnem.

Zhlboka vydýchnem vzduch nahromadený v pľúcach a nasledujem Meg na chodbu. Naše topánky hlasno klopkajú, ako kráčame po podlahe bez koberca, a obe sme čím ďalej tým nervóznejšie. Koniec koncov, je to náš prvý večierok v živote.

„Ak sa nepoponáhľame, všetci páni už budú obsadení," šomre si popod nos Meg. „Predstav si, že budeme jediné dievčatá v sále, ktoré nebudú mať partnera."

„Tak si zatancujeme spolu," zasmejem sa, no môj smiech nesie jasné známky nervozity. Som z toho všetkého celkom mimo. V šatách s krátkym rukávom mi je zima, kvôli otlakom krivkám ako stará babka a meškám. A ešte k tomu vstupujem do nebezpečných vôd, keďže pri tanci sa venuje istá pozornosť aj rukám a teda sa môže stať, že si niekto povšimne môj nekorektný počet prstov. Bertha mi rozprávala, že kedysi dávno o akejsi kráľovnej Anne Boleynovej za to, že údajne mala šesť prstov, tvrdili, že je bosorka. Teraz už ľudia nie sú až takí poverčiví, ale rozhodne si nechcem tento deň kaziť vydesenými a odmietavými pohľadmi, aké zvyčajne dva prsteníčky vedľa seba vyvolávajú. Isto to musí pôsobiť veľmi odpudivo, keď sa ma iba kvôli tomu vzdali vlastní rodičia!

Zrazu sa ku mne vzrušene otočí Meg. „Počuješ to?"

Pá sekúnd mi trvá, kým aj moje uši zachytia jemné tóny huslí v doprovode violončela a iných nástrojov, ktoré narýchlo neviem zaradiť. Čím viac sa blížime, tým viac rýchla pesnička prebúdza veselé dievča v mojom vnútri, nohy zabudnú na bolestivú ranu na päte a samé od seba sa roztancujú. Užívajúc si slastný pocit sa cestou k reštaurácii nechám unášať vírom hudby a so smiechom na perách sa točím okolo vlastnej osi, až sa mi nohy takmer zamotajú do sukne. Meg na mňa chvíľu pozerá, či som normálna, no potom sa ku mne pridá a spoločne vtancujeme do miestnosti ako dve bludičky za mesačnej noci. Hneď pri dverách si však Meg odchytí pán Morley a so všetkým šarmom ju požiada o tanec, čo ona, prirodzene, neodmietne. Zostanem teda sama a v rámci snahy udržať si výzor slušnej mladej dámy sa pokúšam sama sebe zabrániť rozbehnúť sa v bláznivých otočkách na parket.

Prejdem teda ku stolu s občerstvením a okamžite si všimnem závistlivé pohľady mladých, no i starších dám postávajúcich blízko. Po krátkej prehliadke mi je jasné, čo presne mi závidia. Šaty, ktoré mi mama poslala, sú rozhodne krajšie a nákladnejšie ako odev ostatných žien v miestnosti, s výnimkou Meg. Musíme byť pre všetky prítomné skutočnou záhadou. Dve úplne odlišné sestry cestujú druhou triedou dokonca bez slúžky, no ich šatník by mohol pokojne konkurovať dámam z prvej triedy. Divila by som sa, keby si väčšina nepomyslela, že sme kurtizány, ktoré sa dopočuli, že v Amerike najstaršie remeslo vynáša ešte viac ako na starom kontinente.

„Slečna Westová!" so širokým úsmevom ku mne pristúpi pán Harris. „Už som sa obával, že ste ma nalákali na tento večierok a sama ste neprišli."

Zasmejem sa. „Och nie, to by som si nenechala ujsť."

Keď sa pán Harris hlboko ukloní a zloží kompliment môjmu dnešnému výzoru, závistlivé pohľady naokolo sa ešte znásobia. Trochu sa nad tým začudujem, pretože som myslela, že dievčatám obyčajne omnoho viac záleží na peňaženke ich budúceho ako na tom, či je pekný. A pán Harris sa práveže môže pochváliť skôr svojím výzorom melancholického hrdinu, ako že by pripomínal milionára.

„Smiem vás požiadať o tanec?" prerazí si ku mne cestu jeho hlas. Konečne! Už som sa začínala strachovať, že ma nehodlá pozvať.

„Iste," odvetím s úsmevom a po vzájomnom úklone ma už vedie na parket medzi ostatné páry. Neviem, či schválne alebo náhodou, ale ocitneme sa veľmi blízko pána Morleyiho a Meg. Meg sa na mňa uškrnie, no vzápätí mi výhľad na ňu zacloní pán Harris, ktorý ma vezme do náručia a roztočí sa so mnou v rytme valčíka. V dnešných dobách už tanec nie je taký populárny, ako tomu údajne bývalo kedysi, no mladí ho berú ako vítané rozptýlenie, preto sa organizujú aj tanečné večierky. Nie však každý deň.

Veľmi dobre si uvedomujem, že nie som dobrá tanečníčka. Kroky robím buď oneskorene alebo zlým smerom. Pán Harris sa však ani slovkom nesťažuje na to, že mu z času na čas skočím na nohu, a snaží sa mi pomáhať. Milé od neho.

„Prepáčte," zamrmlem zahanbene, keď sa mi opäť podarí krok do úplne zlej strany.

„Nič sa nedeje," usmeje sa. „Vo vašom veku mi to nešlo o nič lepšie. Ale po čase si zvyknete, nebojte sa. Mne vždy radili, aby som sa nesústredil na kroky, ale nechal sa viesť hudbou."

Pokúsim sa riadiť touto radou a div sa svete - naozaj to ide lepšie. Po chvíli sa mi to začne dokonca páčiť. Zavriem oči a vychutnávam si pocit voľnosti, ktorý so sebou hudba prináša. Zrazu sa cítim, akoby som nebola obyčajná dedinčanka Constance Westová, ale ktosi výnimočný, že si zaslúžim počúvať tieto krásne tóny. Keby som bola chlapec, rozhodne by som sa chcela stať hudobníkom. Nemôže byť nič krajšie, ako sa živiť tým, čo robí radosť aj človeku samotnému aj okoliu.

Zrazu ma z príjemného zasnenia preberie akýsi falošný tón. Otvorím oči a pozriem na hudobníkov. Miesto nich mi však do oka padne pán Morley, ktorý hľadiac na pána Harrisa mávne ľavou rukou vo vzduchu a čosi naznačí perami. Pán Harris jemne prikývne, no otočka, ktorá v tanci nasleduje, zabráni ich ďalšiemu rozhovoru. Keď o pár minút valčík skončí, pán Harris ma rýchlo odvedie k staršej panej, ktorá hosťom rozdáva punč, a šálku mi podáva pozorne sledujúc moju ľavú ruku. Skryjem ju teda v záhyboch šiat a punč prevezmem druhou. Nejde mi však do hlavy, čím si moja ľavá ruka vyslúžila toľkú pozornosť! Hľadá snáď pán Harris snubný prsteň? Alebo si povšimol mojich šesť prstov a chce si to overiť? Bolo by to možné? Dávala som si predsa pozor! Ale...moment! Pán Morley ukazoval pánu Harrisovi čosi s ľavou rukou a ten si potom všímal moju ľavú ruku. Môže to mať súvis?

Sama neviem, kde sa vo mne berie toľká prefíkanosť, no pristúpim k zrkadlu zavesenému na drevom obkladanej stene pri dverách a tvárim sa, že si naprávam sponku, ktorá sa mi uvoľnila z vlasov. Miesto toho však sledujem pána Harrisa. Cez celú miestnosť venuje víťazoslávny úsmev pánu Morleyimu a rýchlo prikývne, vzápätí sa obaja muži od seba odvrátia. Niet viac žiadnych pochýb, že spolu majú nejaký biznis. A ten biznis súvisí so mnou. Bože môj, pomôž mi!

Aby som vás nezavádzala - neviem, či na Titanicu mali v druhej triede tanečné večierky, kde ich mali, ani ako prebiehali, takže celá táto kapitola je úúúplne vymyslená :D A dobrá správa je, že už o pár kapitol sa konečne začne niečo diať :D