Nechcem to [DOKONČENÉ]

5. časť

Vošli sme do ničím ohromujúcej kaviarne. Už na prvý dojem to pôsobilo ako bar. Akurát tu nebolo toľko opitých ľudí.

Sadli sme si ku stolu do kúta a objednali si pitie. Tento krát som si naozaj objednala kolu, samotnú kolu a začali debatovať. 
Kaviareň nebola najväčšia ale pre zmenu to nebol ani podnik kde sa zmestia 4 stoly. Bolo to tu tak akurát. Steny boli oblepené príjemnou ružovkasto hnedou tapetou. Stoly a stoličky boli kovové a čiernej farby. Podlaha bola vydlaždená dlaždicami a musím dodať že celkom sa to aj šmýkalo.

"Páči sa ti tu?" začala Jess
"Ano, áno. Je tu príjemne. Lepšie ako v tom obdĺžniku. A hlavne to nemá pomenovanie po geometrickom útvare." Bola to jednoducho kaviareň. Kaviareň u Sarah. Vlastnila to tu teraz už 67 ročná Sarah. Ktorá kaviareň darovala svojej dcére. 
"Áá.. žiadny alkohol," dodala Lina a začali sme sa smiať.
"Teším sa tomu," dodala som akože sarkasticky a pustili sme sa do jedenia zákuskov. Výhoda kaviarní? Koláče.
"Mimochodom čo to doučovanie Lucasa?" Kataline rada vyzvedá.
"Dnes o desiatej sa mám u neho staviť," 
"Na doučovanie heej? Jeho rodičia nebudú doma?" 
"Prestaň podpichovať Jess, áno jeho rodičia nebudú doma a áno na doučovanie." Baby radi počúvali pikantné rečičky, ja som však žiadné pikantnosti nemala.
"Fájn, som ticho. Tak nech sa vám darí v.. U Č E N Í" obe vybuchli do smiechu a ja som sa iba pousmiala.
----
"Á ja si dám čučoriedkový džúús," kričala za mnou Jess keď som išla objednať ďalšiu várku pitia.
"Áno slečna?" začal obsluhujúci a bolo vidno že mal na ponáhlo.
"Dvakrát 3 deci kofoly a čučoriedkový džús."
"A slečne eštejednu vodku," povedal neznámi hlas za mnou. Otočila som sa a za mno stál vysoký a vypracovaný chlap. Teda, muž. Mohol mať 20 a bol naozaj sexy. Mal hnedé tielko ktoré mal priliahnuté na tele a tmavomodré džínsy. Keď som sa chcela otočiť naspäť k barmanovi, aby som mu povedala že žiadnu vodku nechcem, dávno tam už nebol.
"Slečna ešte nemá 18," povedala som polohlasne tomu neznámemu chlapovi, ironicky som sa usmiala a odišla som naspäť k stolu.
Keď barman prišiel a doniesol aj poldecák vodky, postavila som sa a zamierila som k pultu. Pri pulte totiž ešte stále stál ten neznámi príťažlivý muž.
"Môžeš si to vypiť sám. Keby som chcela kúpim si aj sama." bola som k nemu asi celkom hnusná, ale nestojím o to aby mi niekto pokazil náladu.
Od však ostal pokojný a iba povedal "Nekúpiš."
"Čo?" nechápala som ho
"Že keby si chcela tak si vodku nekúpiš,"
"Prečo by som nekúpila? Hádam mám jazyk." bol fakt trápny. Jeho rečičky nezneli tak múdro ako vypadal.
"Pretože si pred chvíľou dosť hlasne povedala že ešte nemáš osemnásť." oh. Možno predsa len nie je až taký sprostý. "Tak to vypi,"
"Nie nevypijem. Ja totiž to nepijem," bol fakt krásny. Mal tmavo hnedé oči. Pripomínali mi čokoládu.
"Ale no ták. Si srab? Alebo sa bojíš?" zapáral si. Prečo ma provokuje?
"Nie, nie som srab. Iba proste nepijem nechutí mi to jasné?" po dokončení vety som si všimla že drží môj mobil v ruke. Rýchlo som sa chytila za zadné vačky riflí a zistila som že mobil naozaj patrí mne. Kedy ho kruci stihol zobrať?! 
"O čo ti ide?! Vrát mi mobil." chcela som mu ho vytrhnúť z rúk, ale nešlo to. Pripadala som si ako by som sa snažila chytiť muchu.
"Čo chceš?" 
"Chcem, aby si vypila tú vodku." ukázal na pohár a podal mi ho bližšie.
"Nie to neurobím,"
"Chceš mobil?"
V tom som sa naštvala, zobrala ten poondiati poldecák vodky a naraz ho vypila. Po zhltnutí som zacítila pocit dusenia ale snažila som sa kašeľ udržať. Vystrel ruku s mojím mobilom. Chmatla som mobil, hnusne sa na neodolateľného a zároveň sprostého chalana pozrela. A odišla som