Vráť sa

Volám sa Janka. Mám päť rokov. Žijem v Poprade na Nálepkovej ulici dom 26. Na tieto veci sa ma pýtala pani policajtka keď ma viezla domov. Hovorila, že všetko dopadne dobre. Ale veď som stratila mamku. Ako by mohlo byť niečo dobré.

Pred Vianocami sa mamka vrátila z práce nahnevaná. Myslela som si že sa hnevá na mňa. Ale ja som však nič neurobila, alebo áno? Pripravila mi večeru a ani sa ma neopýtala, ako som sa mala u babky a dedka. Po večeri ma hneď uložila do postieľky. Ja som však ešte nebola unavená. Chcela som sa hrať. Keď som to však chcela povedať mamke, radšej som to neurobila. Na tvári som jej videla podobný výraz, keď niečo rozbijem. Ale teraz vyzerala ako vtedy večer, keď nás opustil ocko. Doteraz neviem prečo. Keď odišla, pozerala som na obrázky visiace na stenách.

Zrazu som počula, ako mamka plače. Vykĺzla som z postele a prišla k mamke. Ospravedlnila som sa a dúfala som že mamka prestane plakať. Ona ma však objala a povedala my že to bude dobré a vždy ma bude mať rada.

Nechápala som prečo by to nemalo dobré.

Takto to pokračovalo celý týždeň. Všimla som si, že mamka nechodí do práce a čo bolo najhoršie, nechcela my dovoliť ísť za babkou a dedkom. Často odchádzala skoro ráno preč. A vrátila sa až večer. Keď sa vrátila, mala zo sebou sklenenú fľašu s čudnou vodou. Aj ja som sa chcela napiť, keď to mamke tak chutí... Už som ju mala v ruke, keď vošla do izby. Vytrhla mi ju z ruky a nakričala na mňa.

Na druhý deň sa však nevrátila domov. Bála som sa, či sa nestratila a tak som išla hľadať. Po ceste som na ňu volala no nikto mi neodpovedal. Keď sa mi chcel niekto prihovoriť, radšej som utiekla. Mamka ma učila aby som sa nerozprávala s cudzími.

Zrazu sa mi prihovorila pani policajtka. Vo filme sú pani policajtky vždy dobré a tak som s ňou išla. Viezla ma v aute a pýtala sa ma rôzne otázky. Ako sa voláš? Kde máš rodičov? Kde bývaš?

Zastavili sme pred mojim domom. Dvere boli potvorené. Z auta som vybehla a ani som nedávala pozor na auta, ktoré okolo prefrčali. Vbehla dnu a zavolala na mamku. Ozvalo sa mi iba ticho. Za mnou pribehla pani policajtka. Poobzerala sa po byte a zamračila sa nad rozhádzanými hračkami a sklenenými fľašami. Povedala mi že ma odvezie k babke a dedkovi. Keď sme prišli babka ma vystískala a dedko sa na mňa usmial a povedal mi, že všetko skončí dobre. Potom ma poslali do izby hrať sa, aby sa mohli porozprávať s pani policajtkou.

Ale aj ja som chcela vedieť kde je mamka. Bála som sa o ňu. Tak som zostala stáť za dverami a počúvala som. Rozprávali sa o mamke ako by sa u nemala vrátiť. Už sa dorozprávali... Tak som sa rozbehla do izby aby nevedeli, že som počúvala. Potom za mnou prišla do izby. Povedala mi, že mamka už asi nepríde. Toho večera som presedela pri okne skoro celú noc kým som nezaspala. Čakala som na mamku. Vedela som že prejde bránku. Ale neprešla. Neskôr dedko povedal že sa už nevráti.

Ale ja stále verí, že príde. Veď povedala že všetko bude dobré a bude ma mať stále rada.