Pán Žérard bol šarmantný muž, mohol mať tak tridsať rokov, keď sa nasťahoval do nášho vchodu. Ľudia si ho veľmi rýchlo obľúbili, čomu som sa vôbec nečudovala, pretože aj mne sadol hneď na prvý pohľad. Plavé vlasy mu jemne padali do tváre, a jeho oči boli hlbšie než samotný oceán. Keď sa na vás uprene zahľadel, mali ste chuť mu povedať všetko zlé, čo ste kedy urobili. Bol vysoký a silný, no elegantný a vždy zdvorilý.
So susedmi vychádzal ukážkovo, každému sa zdravil, dámam pridŕžal dvere, zúčastňoval sa každej domovskej schôdzky. Vždy keď sme sa náhodu stretli, prehodili sme spolu pár slov, nie pre to, že by sme museli, jednoducho sme spolu radi konverzovali. No aj ten najmilší a najsvätejší človek ukrýva nejaké tajomstvo. Jedinou neresťou pána Žérarda boli ženy. Každý víkend si domov vodil inú slečnu, a všetky vyzerali, akoby ich len pred chvíľou stretol na bulvári. Ale keďže nerobil hluk, neporiadok, a nikoho to nevyrušovalo, akosi nad tým všetci prižmurovali oči. To však ešte nikto netušil, akého kostlivca v skrini náš sused skutočne skrýva.
Jedného večera som sa vracala z obchodu, keď som pána Žérarda stretla vo vchode. Bol piatok, a ako každý piatok bola v jeho tesnom závese krásna mladá žena. No aj keď mal spoločnosť, nezabudol sa na mňa šarmantne usmiať a pozdraviť sa. S dobrým pocitom som sa vrátila domov a onedlho som zaľahla na spánok. V noci ma však prebudilo búchanie akéhosi tupého predmetu na zem. Keďže nado mnou vtedy býval okúzľujúci Žérard, vysvetľovala som si to tým, že má zrejme ešte stále dámsku návštevu. Zaspala som, no nad ránom ma opäť niečo prebudilo. Bol to silný kašeľ, akoby sa niekto liečil na čierny kašeľ, alebo tuberkulózu. Zopakovalo silné búchanie tupého predmetu, a potom ticho. Vyvolalo to u mňa zvedavosť, aj keď som bola v polospánku.
Ráno som videla ísť pána Žérarda po schodoch do práce, no tentoraz šiel sám. V sobotu som mala voľno, a tak som doobedie strávila polihovaním na pohovke. Zarazilo ma, keď som zhora počula to isté búchanie. Sused len pred chvíľou odišiel, bolo nepravdepodobné, aby sa tak skoro vrátil. Nechcela som sa do toho starať, no moja zvedavosť bola väčšia než moja hrdosť, a tak som vybehla o poschodie vyššie a zaklopala som na dvere. Nik mi však neotváral, a tak som zabúchala silnejšie, tentoraz na kľučku, a dvere samé povolili. Stála som pred veľkou dilemou, a to rozhodnúť sa medzi tým, že sa vrátim do svojho bytu, alebo sa vkradnem k susedovi a do konca života sa za to budem hanbiť.
Zvíťazila mladícka nerozvážnosť, a tak som za sebou zatvorila vchodové dvere a vkročila do obývačky. Vôbec som sa nečudovala, že jeho byt vyzeral ako z časopisu, čistý, voňavý po esenciách a sviečkach, akoby tam ani nebýval. Za obývačkou mal ešte jednu izbu, o ktorej som si pôvodne myslela, že je spálňa. Keď som však podišla bližšie, počula som z nej ženský plač. Žeby tu ešte stále bolo to dievča zo včera? Kľúč bol v zámke, a tak som neváhala dvere otvoriť. Naskytol sa mi pohľad, na ktorý asi nikdy v živote nezabudnem.
Dievča, ktoré si pán Žérard včera doniesol, sedelo priviazané k stoličke v strede miestnosti, na bruchu mala obrovské modriny a povrchové rezné rany, a z nosa jej tiekla krv. Keď ma zbadala, začala sebou mykať, a aj keď mala cez ústa prelepenú pásku, snažila sa vydať čo najhlasnejší zvuk. V prvom momente som nevedela čo mám robiť, tak som len stála a pozerala sa na zúboženú dievčinu. Po chvíli som sa však spamätala, odlepila som jej z úst pásku a vtedy ma začala prosiť, aby som ju odtadiaľ dostala. Odomkla som jej putá, rozviazala uhly na nohách a pomohla vstať. Neprestajne nariekala, no pomedzi plač mi hovorila, aby som pohľadala jej doklady. Odomkla som skrinku pod oknom a zasa som raz ostala v nemom úžase.
Tucet občianskych a pasov naskladaným do radu, peňaženky a kľúče ležali len tak pohodené pri nich. Keď som nevedela nájsť nič, čo by mohlo patriť dievčaťu, ktoré stále plakalo a vzdychalo od bolesti, chytila som ju za ruku, dala všetko do pôvodného stavu a už v mojom byte som zavolala políciu. Najprv prišli len dvaja dôstojníci, no po tom, ako sme im povedali, čo sa stalo, si zavolali na pomoc aj ostatné hliadky. Prehľadali jeho byt a následne šli štyria pre neho do práce. Susedia povychádzali z bytov, a ani oni nemohli uveriť, čo sa tu vlastne odohrávalo.
Na druhý deň mi volali z polície, aby som sa čo najskôr dostavila na ich stanicu v meste. Keďže som bola hlavným svedkom, dopodrobna mi opísali, čo sa za stenami Žérardovho bytu dialo. Vraj keď po neho do práce prišli, vôbec im neodporoval, a ku všetkému sa priznal, akoby bol čakal len na to, kedy ho chytia. Bol to násilník, trýzniteľ a najviac ho tešilo, keď mohol ubližovať ľahkým ženám, ktoré následne usmrtila skryl na vopred pripravené a premyslené miesto. Na svedomí mal viac než desať žien. To bola skutočná tvár pána Žérarda, elegána v obleku, a zároveň bezcitného vraha.
