VOJAK

Stojím tu, čakám na smrť. Chcete ma zabiť. Prečo ? Že som bojoval za svoju vlasť ? Že som bol ochotný zomrieť za slobodu svojej rodiny ? To predsa robí každý. Aj vy bojujete za svoju vlasť, aj keď mnohokrát neveríte jej ideálom. Povedali Vám, že všetci na druhej strane bojiska sú zlí a vy im veríte. Slepo, bezvýhradne. Nie vojaci. Vojak je len synonymum pre otroka. Zabíjal som pre svoju vlasť, mučil ľudí, klamal. Možno som zlý. Ale vy ste takí istí. Pred očami sa mi mihá celý môj život. Keď nad ním spätne uvažujem, bol nádherný. Človek, ktorý zažije vojnu, človek, ktorý zažije toľko krutosti, ocení pokoj. Mal som všetko, čo som chcel mať. No nebolo mi dosť. Túžil som po dobrodružstve. Dostal som ho. Teraz by som dal hocičo za môj starý pokoj. Ten, na ktorý som sa toľkokrát sťažoval. Ten, ktorý mi tak liezol cez krk. Teraz to už viem. Mal som poslúchnuť rodičov a utiecť s nimi do Ameriky. Hovorili mi, že vojak nie je nič len bábka v rukách iných. Neveril som. Teraz im už verím.

Vidím asi trojročného chlapca lízať zmrzlinu. Je celý ušpinený. Čokoládu má všade. Keď sa naňho pozriete, pomyslíte si- malý umazanec. Usmejem sa. Moja prvá spomienka.

Chlapec vyzerá starší- koniec koncov, sú to už dva roky. Sedí na hojdačke a veselo sa smeje. Sestra ho kolíše. Kníše nohami. Len tak, pre zábavu. Aby videl, čo sa deje okolo. Jeho život je bezstarostný. Kto prvý vyriekol tie slávne slová- sladká nevedomosť ? Ja rozhodne nie. Na to som sa narodil príliš neskoro. Predbehli ma o storočia, možno tisícročia. Môžem vám však povedať jedno. Verte mi. Sú pravdivé.

Ide prvýkrát do školy. Jeho pocity sú zmiešané. Očakávanie a radosť sa miesia zo smútkom za školou a neistotou z budúcnosti. Rodičia okolo toho robia veľké haló. Hlavne mamka. Jej chlapec ide prvý krát do školy. Čo nechápu, že zvyšujú jeho nervozitu ? Chlapec mal rád dobrodružstvo. Chce skúmať krajiny, kde sa ešte žiaden civilizovaný človek neodvážil vkročiť. Na miesta divokej prírody a ešte divších kanibalistických domorodcov. Má plnú hlavu snov. Vtedy bolo ľahké ich uskutočniť.

Uteká za loptou. Kope ju pred sebou. Zručne kľučkuje medzi svojimi súpermi. Je to preňho ľahšie ako dýchať. Je ten najlepší z nich. Možno by popri objavovaní krajín a ostrovov mohol hrať futbal. Blíži sa k brankárovi. Potmehúdsky sa usmeje a urobí posledný krok. Poslednú fintu. Brankár sa hodí za neexistujúcou loptou, zatiaľ čo on tú skutočnú odkopne do opačného rohu bránky. Všetci sa prekrikujú. Vyhrali. Áno, naozaj by sa mohol venovať aj futbalu. Koniec koncov, je to nádherný šport.

Chlapec má desať a jeho ilúzie postupne miznú. Jeho malá-veľká sestrička zomrela na zápal pľúc. Ani ho k nej nepustili keď zomierala. Vraj by sa mohol nakaziť. A záležalo na tom vôbec ? Na čom vlastne záležalo, keď je mŕtva. Vedel to. Svoju budúcnosť má jasne pred sebou. Bude lekárom. Pomôže ľuďom. Každý deň bude mať pred očami životy, ktoré zachránil. Bude ten najlepší. O to sa postará. Bude sa učiť už od teraz. Už žiadne zbytočnosti ako je futbal, aj keď by mohol byť reprezentantom na majstrovstvách sveta. Má už len jediný cieľ. Zachraňovať také dievčatká ako bola jeho sestra, aby sa mohli starať o svojich malých bračekov. Takých, akým je on sám.

Sedí nad knihami. Pomaly sa z neho stáva dospelý muž. Od okna sa ozve prasknutie. Niekto mu hádže kamienky do okna. Obzrie sa. Povzdychne si. Čo nechápu, že sa musí učiť ? Oni to nikdy nepochopili. Vždy v tom bol sám.

„Poď von ! Zahráme futbal !"

„Musím sa učiť," odpovedá.

„Ale no tak. Koľko sa učíš, musíš vedieť všetky tie učebnice naspamäť. Neuškodí, keď si s nami raz zahráš."

„Nemám čas." Odoláva naďalej, aj keď to pokušenie kopnúť do lopty je veľké.

„Fajn. Keď zistíš ako si premárnil život, nesťažuj sa mi. Ja som to skúšal. A nie raz. A ty to veľmi dobre vieš. Ničíš sa. Ak by si si to konečne rozmyslel, vieš, kde nás máš hľadať. My na teba budeme čakať. Len aby nebolo nakoniec neskoro."