Denník Školskej Ja 2

Utorok

3:04

Večer sa teda toho stalo... 

"Chýbaš mi."

"Adam, ja chodím so Sebom a skrátka toto nejde.."

"Áno vidím ako s ním chodíš, to ti nevadí čo ti povedal? Nazval ťa štetkou!!"

"Bol zliaty, nevedel čo rozpráva!" 

"Dobre ja len, ach proste nemôže ťa takto volať!" 

"Ja viem.."

Všimla som si na zemi rozbitú fotografiu. Rám bol na márne kúsky no ja som nevládala vstať a pozbierať zvyšky. Pozrela som na Adama, on tiež hľadel na fotografiu za kúskami skla. Postavil sa šiel to upratať, vraj to nemôže byť na zemi. Ja som sa len nevládne zvalila do postele. Netrvalo to ani minútu a ja som zaspala. Bola to nočná mora. Prehrávala sa mi tá hádka zas a zas, zas som sedela sama v reštaurácii, zas a zas som narážala do Adama, zas zas som videla ako Sebo ničí fotku a počula ako ma nazýva štetkou.  Ale napokon som zas a zas prežívala aj vlažnú sprchu a rozhovor s Adamom. Bolo toho na mňa moc. Strhla som sa zo spánku, Adam tu už nebol. Nebol v mojej izbe tak som sa šla rozhliadnuť po dome. Nikde, odišiel. Začala som plakať. Dúfala som že tu ostane so mnou. Že sa porozprávame. Nie, on odišiel. Vošla som späť do izby a na stole lístok...

"Drahá Beka, musel som odísť. Nedokázal som sa na teba pozerať a vedieť to že ľúbiš Sebastiana. Prepáč mi za všetko, povedz Sebovi že už sa k vám pliesť nebudem. Boli to tie najlepšie dva dni v mojom živote. Budeš mi chýbať, prosím viac ma nekontaktuj. Ľubim ťa.

Navždy Tvoj Adam." 

Schmatla som mobil a vytočila jeho číslo. Nedostupný. Pozerala sa na messenger. Blockol si ma. on si ma zablokoval na Facebooku. Vymazal si ma zo života. Práve teraz. 

Teraz tu zas len sedím a fňukám. Sebo je online. Bolí ma keď ho vidím prihláseného. Rozmýšľam nad tým čo asi tak robí. S kým si píše? Chýba mi... pochybujem že ho dnes uvidím. Mala by som spať. 

10:49 

ON PRESTÚPIL NA INÚ ŠKOLU!!! 

Toto je už ale veľa. Najskôr mi nadáva do štetiek a potom odíde zo školy! Po škole idem k nemu! 

20:47 

Po škole som šla za Sebom domov. On však doma nebol. Sadla som mu na posteľ a čakala. Okolo 16tej sa ozval hluk.Zbehla som dole a pozerala sa mu do očí. On ma len odsotil a bežal od svojej izby. Ja za ním. Na poslednú chvíľu som mu vletela do izby. Pozerala som na neho a on na mňa. 

"Prečo? "

"Prečo, čo?"

"Prečo si odišiel?!" zvýšila som na neho hlas. Slzy sa mi tlačili von.

"Ach, musel som." 

"Prečo?"

"Kvôli rodičom!" 

"Neklam!!" 

"Bekuš ja ti neklamem!" 

"Včera si ku mne prišil totálne na mol a vravel si že som štetka, čo sa to s tebou deje?" 

" To čo som videl, bolelo." 

"Ja viem, mrzí ma to." 

"Beka, ja o teba nechcem prísť ale keď mi budeš zahýbať tak to nepôjde."

"Seby, to čo sa stalo sa stalo z kamarátstva a ľútosti. Ja ľúbim teba." 

"Aj ja ťa ľúbim." 

A potom sa to stalo. Niečo krásne. Neopísateľné. Niečo čo som nečakala ani vo svojich najlepších snoch. Bolo to krásne, ja už viem že ho ľúbim a nechcem o neho prísť. Teraz len ležíme na jeho posteli a rozprávame sa o tom prečo vlastne odišiel. Mal ísť študovať Anj na inú školu kvôli otcovi, aj keď v maturitnom ročníku. Najskôr viem čo ma čaká ale nechcem na to myslieť. Hučí do mňa že sa mu mám venovať. Tak idem. Rušný deň a čo sa týka Adama. mám pocit že je definitívny koniec. Nerozpráva sa so mnou a ten Block.... No nič ja idem.