Grace Brownová

15.kapitola - Nervozita v ovzduší

Časť venujem Bekulik, za jej obrovskú podporu! :*

Do kufra auta som naložila poslednú krabicu plnú koláčov. Bol pondelok a chystali sme sa na Zimné dni Toronta. V škole sme sa vďaka tejto aktivite zapísali na dobrovoľné činnosti, za ktoré budeme hodnotené.

Henry nazrel do kufra spoza môjho pleca, držiac ma za rameno. „To bola posledná krabica," prehovorila som, keď otvoril ústa. Po mojej odpovedi ich hneď zatvoril a usmial sa.

„Tým pádom môžeme vyraziť," odpovedal a pohladil ma po chrbte. Prešiel okolo auta, aby sa dostal na miesto vodiča. S Henrym sme si boli v poslednej dobe veľmi blízky, trávili sme veľa času spolu. Na spoločných stretnutiach sme sa častokrát odpojili od skupiny a diskutovali oddelene.

Onedlho bola pri nás aj Zara. Sadla si do auta za Henryho. Keď tak spravila, neostávalo mi nič iné len si sadnúť vedľa Henryho, aj keď vzadu boli dve miesta voľné.

„Predávať koláče je ešte v poriadku, ale piecť toto všetko na sedem dní pre nespočetný počet ľudí, musí byť poriadne vyčerpávajúce," zhodnotila Zara, ktorá si prezerala ceny jednotlivých koláčov. Snažila sa ich učiť naspamäť, aby sa stále neobzerala po štítkoch. Dohovárala som jej, že to nebude katastrofa, keď sa na ne pozrie, no nedala si povedať.

Asi o dvadsať minút sme zastavili neďaleko nášho stánku. Pri stánku už čakala Marion. Všetky krabice z auta sme odnášali ku stánku a snažili sa jednotlivé koláče usporiadať. Kým sme sa dohadovali (skôr hádali) o umiestnení koláčov, Henry zatiaľ stál vedľa a nervózne preskakoval z nohy na nohu, čo sa mi zdalo čudné. Odpojila som sa od konverzácie a pristúpila k nemu.

„Henry? Čo je s tebou?" zaujímala som sa. Videla som na ňom, že chce svoju nervozitu skryť. Niekto by to možno ani nespozoroval, ale ja si svojich kamarátov všímam.

Henry ma chytil za ruku a odviedol od dievčat. Obzrel sa za môj chrbát, či si nás nevšimli. Obávala som sa toho, čo mi povie. Skutočne ma to desilo, mohlo to byť čokoľvek.

„Nie je to nič trestné, ale tajil som to príliš dlho. Poznáš Patricka, on si robí žarty aj z vážnych vecí a vždy ťa dobiedza tým najhorším. Zara zase rada druhých poučuje. Je mi jedno, či je to tvoja najlepšia kamarátka, určite ti to neušlo. Tá by mi dala horšiu kázeň, ako som dostal od mamy. A Marion nie je o nič lepšia, tiež si nedáva pozor na jazyk. Tebe však verím najviac, pretože ma budeš vždy brať takého, aký som. A potrebujem to už zo seba dostať"

Jeho monológ ma dojal, ale aj zarmútil. Dojal ma koncom, som rada, že ma tak vníma. Zarmútil tým, čo všetko povedal o našich kamarátoch. Mal bezpochyby pravdu. Avšak ja ich vždy budem mať rada.

„Bolo by načase dostať sa k pointe," zasmial sa. „Pamätáš si, keď som bol ešte v lete na chate s bratrancom a jeho partiou?" Prikývla som. Čiastočne kvôli tomu sme sa poriadne pohádali s celou partiou. „Za ten týždeň som urobil toľko nesprávnych vecí, ktoré ma doteraz zožierajú. Nechcem sa o všetkých baviť, ani by som ti o nich nedokázal povedať. Jediné, čo ma trápi, je fajčenie."

Nechápala som, čo mi hovorí. Nedokázala som si predstaviť Henryho s cigaretou v ruke. Vždy bol proti veciam, ktoré ubližujú človeku. Neverila som faktu, že by bol taký naivný a dal sa zlákať na niečo takéto.

Nechala som ho však rozprávať, lebo som bola zvedavá. „Môj bratranec ma vykreslil ako obyčajného chudáka. Ja som to už nemohol počúvať, tak som im všetkým chcel dokázať, že žiaden zbabelec nie som. Po celý ten týždeň som fajčil ako dúha a doposiaľ pokračujem. Nechcel som to pred vami povedať, lebo by som si určite vypočul mnoho poznámok. Ale viem, že tebe dôverovať môžem. Viem, že ty ma odcudzovať nebudeš."