Milujem Ťa, Ty trdlo

7 ♡

Prajem príjemné čítanie.

„Hneď ako prídeš nám zavolaj! S nikým cudzím sa nerozprávaj, iba v prípade núdze! Neber si od nikoho cukríky!..." Opakovali mi už desiatykrát rodičia.

„Nebojte sa, nemám päť." Uistila som ich.

„Budeš nám chýbať."

„Aj vy mne. Popravde sa aj trochu teším. Možno sa mi tam zapáči a nebudem chcieť ani prísť."

„Pa. Šťastnú cestu." Povedal tato a podal mi lístok.

„Ahojte." Rozlúčila som sa s rodičmi a s Rišom.

Zobrala som si ruksak s auta a vstúpila som do vlaku. Išla som pohľadať nejaké voľné miesto. Nakoniec som sa rozhodla pre miesto naľavo pri okne Zakývala som rodičom a v tom sa vlak pohol. Opúšťam moju krásnu dedinu, rodičov kamarátov a spolužiakov. Pravdepodobne sa vrátim za dva týždne. Vybrala som si slúchadlá a zapla som si pesničky. Pozorovala som mihotajúcu sa krajinu. 

Do Popradu sa popravde aj teším. Možno si nájdem aj nových kamarátov. Budem viac aj s krstnými rodičmi a bratrancom Oliverom a sesternicami Miškou a Maťkou. Síce som sa s nimi videla iba pár krát teší sa. 

Oliver má 15. Miška a Maťka sú jednovaječné dvojičky. Majú 10 rokov. Sú navlas rovnaké. Veľmi sa na ne teším. Aj na krstných. Moja mamina a krstná sú sestry. 

Mamina mi rozprávala, že kým ešte bývala tu mali krásny sesterský vzťah. Keď krstná odišla na výšku do Popradu sa to nejak skomplikovalo. Zaľúbila sa. Po pár mesiacoch prišla domov a oznámila, že je tehotná. Keď som mala pol roka vydala sa za uja Martina. Po pár mesiacoch sa narodil Oliver. Keď sa mali narodiť dvojičky do Popradu sa presťahovala aj starká. Párkrát sme ich boli navštíviť.

Ani som si neuvedomila ako som zaspala. Zobudila som sa na strašnú bolesť v krku. Povystierala som sa a nepekne mi tam ruplo. Z ruksaku som vybrala knižku. Modrá jako safír. Bola to druhá časť zo série Drahokamy. Veľmi sa mi pozdávala. Bola o dievčati, ktoré malo časocestovací gén.

Moja cesta by mala trvať už len pár minút. Zavolala som babke, a povedala jej že o chvíľku som tam. Tá splašila skoro celý Poprad. Prídu ma všetci vyzdvihnúť. Že vraj sa ma už nemôžu dočkať.

„Vážení cestujúci sme v Poprade. O pár minút stojíme na zástavke Poprad-Tatry. Prosím pochystajte sa." Ozval sa ženský hlas v rozhlase. Začala som si baliť veci. Pozrela som sa von oknom. Nemôžem tomu uveriť. Som v Poprade. A ten krásny výhľad na Tatry. Ten bol na nezaplatenie. Na to som sa tešila. Možno ma zoberú aj do Tatier. Vlak začal pomaly brzdiť. Revízorka otvorila dvere a popriala každému šťastnú cestu. Vystúpila som z vlaku a nadýchla som sa toho horského vzduchu. 

Ááá. Teraz už len nájsť babku s rodnou. Ale ktorým smerom? Rozhodla som sa, že pôjdem smerom ktorým išli všetci ľudia. Bolo to správne rozhodnutie. Uvidela som tam babku, krstnú, uja Martina, Olivera a dvojičky.

Prišla som ku nim a pozdravila: „Ahojte."

„Bianka? Si to ty? Dievčatko moje ako si vyrástla." Vytešovala sa babka.

Dvojičky sa ma mňa nejako divne pozerajú Asi by som sa im mala predstaviť.

„Ahoj. Ja som Bianka. Ako sa voláš ty?" Podišla som ku jednej. Boli rovnako oblečené aj mali rovnaký výraz.

„Ja sa volám Maťka a toto je Miška. Máme 9 rokov a sme jednovaječné dvojičky. Skoro nikto nás nevie rozlíšiť. Sme tretiačky. Ja veľmi rada čítam a Miška má rada psíkov." Vysypala so seba Maťka. Vyzerá, že bude oveľa zhovorčivejšia.

„Ahoj ja som Bianka." Prišla som ku Miške a predstavila sa jej.

„Ahoj, ja som Miška. Ty si naša sesternica?"

„Áno. Budem tu s vani dva týždne."

„Suuper." Potešili sa dvojičky.

„Ahoj, Bia." Pozdravil sa mi Oliver.

„Ahoj." odzdravila som sa mu.

Odvtedy ako som ho videla narástol dobrých 10 centimetrov. Oliver je celkom pekný. Podobá sa na uja Martina. Je vysoký. Má hnedé vlasy aj oči. Rišo mi hovoril, že Oliver hráva futbal.

„Už by sme aj mohli ísť. Doma sa porozprávame." Povedal ujo Martin a zobral moju tašku.

Vykročili sme po chodníku ku starkej. Nebýva ďaleko od stanice. A krstný bývajú hneď vedľa. Nekráčali sme dlho. Po ceste som si obzerala krásy Poprad. Zabočili sme za roh ulice. Odtiaľ sa vynorila štvrť, kde boli postavené domčeky. Žiadne paneláky. Starká otvorila bráničku menšieho zeleného domčeku. Na dvore štekal pes a mačka. Do domčeka viedla malá cestička. Babka otvorila dvere a pozvala nás dnu.

„Dobrý deň." Pozdravila som sa.

Viem, že dnu nikto nebol. Vždy keď prídem niekde sa pozdravím.

Babka mi ukázala izbu, kde budem spávať. Je malá, ale útulná. Nažlto vyfarbené steny a z okna krásny výhľad na Tatry. 

Dlho sme sa rozprávali. Zistila som sa, že Oliver je super. Dúfam, že s ním zažijem veľa sradny. Aj dvojičky sa rozhovorili. Zistila som, že tú hnusnú astmu mám po babkinom bratovi. On na ňu veľmi mladý zomrel. 

Oliver mi sľúbil, že ma zoberie do aquaparku. Povedal, že to má dosť kamarátov. S niektorými ma chcel zoznámiť. A raz ma chce zobrať aj do školy. Takže vyzerá, že to tu nebude až taká nuda. 

Krstní ma riadne vyspovedali. Aj ľutujem, že som sem niekedy cez prázdniny neprišla. Ale je tu dosť chladno. 

Na zajtra sme sa s Oliverom dohodli na prechádzku po Poprade. Sľúbila som mu, že sa spolu pozrieme na veci do školy. 

Teraz sedím vo svojej prechodnej izbičke. Babky navarila fantastickú večeru. To za tie dva týždne ale priberiem. Zapla som si notebook, aby som napísala Miške.

Ja: Ahoj Miška. Je tu super. Dnes som sa zoznámila som sesternicami. Neuveríš. Sú to jednovaječné dvojčence. Navlas rovnaké. Volajú sa Maťka a Miška. Majú 9 rokov a sú tretiačky. Maťka je oveľa zhovorčivejšia. Oliver je úplne v pohode. Zajtra mám s ním ísť na obhliadku mesta. Babka je úplne super. Býva v malom domčeku vo štvrti kde sú iba domy. Žiadne paneláky. Je tu super...Ale chýbaš mi.

Dnešní deň bol celkom v pohode. Už sa teším na zajtrajší deň. Na spoznanie Popradu.

Ahojte...Je tu ďalšia kapitola. Dúfam, že sa vám páčila. ospravedlňujem sa za chyby a že v stredu nebola časť.