Volám sa Izabell, a mám 17 rokov. Som v 3. ročníku na strednej škole.
Narodila som sa 28.2. 1999 a v tedy sa mi zrútil svet, len vtedy som to ešte nevnímala, keď že som bola ešte veľmi malá, ale teraz je to iné.
Od vtedy som v detsko domove. Ale stále nechápem tomu, že prečo vlastne ma nechali moji rodičia v detsáku. Každé dieťa by chcelo mať rodičov, no niektoré deti z tadiaľto si aj niekto zobral, no mňa bohužial nikto.
Na budúci rok s tadiaľto odchádzam. Nemám ani ponatia kde budem bývať a čo so mnou bude, musím len dúfať že všetko dopadne dobre.
Nejaké peniaze mám našetrené, čo mi že vraj nechali rodičia, aby keď budem veľka si mohla kúpiť byt. Takže pred tým ako budem s tadiaľto odchádzať si pozriem na nete nejaky lacný byt tutu v okolí Liverpoolu.
Ale všetko mi tu bude chýbať. Bolo tu super až na to, že je to detsák. Ale budem sa musieť vedieť osamostatniť a hlavne si budem musieť nájsť nejakú prácu.
,,Izabell, poď sa naobedovať !"
,,Už idem mami."
Volám našu učiteľku preto mami lebo mi je tu najbližšia a ja ju berem ako moju mamu keďže ma vychovala a ona ma bere zasa ako jej dieťa. Keď s tadiaľto odýdem tak mi bude najviac chýbať, lebo ju mám strašne rada.
Ale všetkým som sľúbila že ich budem navštevovať povinne každý týždeň.
,,No idem sa naobedovať a potom sa musím učiť na zajtra di školy."
,,Už som doobedovala a vôbec sa mi nechce učiť. Asi to nechám na náhodu."
,,Mamí, ideme vonka?"
,,A už si naučená?"
,,Skoro. Tak ideme?"
,,Môžeme ale musíš poobliekať ostatné deti!"
,,Dobre oblečiem ich."
Konečne sme prišli z prechádzky a som tak unavená, že asi idem do sprchy a spať.
Piiiip-piiiip. Bože nenávidím ten zvuk budíka!
Čo si oblečiem? Moja každodenná ranná dilema. Asi si dám na ramienka tričko (čierne), na to si dám košelu a rifle. Vlasy nechám rozpustené a asi si spravím na oči malú linku.
Do ruksaku nahádžem rýchlo veci a ide sa.
Bože, ja tela. Však som ešte neraňajkovala. Dám si jogurt a idem.
Už som v škole a prvú máme matiku, nenávidím matiku. Do čerta, ja som zabudla, my máme písomku. Ešte že sedím s mojou naj kamoškou Leou a tá sa učí na všetko a na nič nezabúda, narozdieľ od mňa.
Písomka dopadla celkom dobre, ešte že mám tú Leu.
Druhú hodinu máme občianskú. Nechápem na čo nám je ešte aj na strednej občianská. Dozvedela som sa že ideme odpovedať aj s Leou.
,,Ahoj Izabel!"
,,Ahooooj Joe, čo ty tu?"
,,Prišiel som pozrieť maminu."
,,Jaaj, zober ma prosím preč idem odpovedať a nič neviem."
,,No nezoberem, mala si sa učit!"
,,No tak sa maj, ja sa idem učiť."
,,Veľa šťastia."
,,Dik."
,,Izabel, budem mať pre teba prekvapko."
,,A aké?"
,,Uvidíš, ale ešte neni spravene a keď bude tak ti dám vedieť."
,,Oki, ďakujem."
,,Nemáš začo!"
Joe je moj kamarát už od malička a jeho mama robi na našej škole. A má úžasnú kapelu, v ktorej by som si strašne chcela zaspievať, lebo rada spievam.
Už nám začala hodina: ,,Dneská pôjde odpovedať Artur, Lea a Izabel, no čo Artur dáš dámam prednosť?"
Ja som vykríkla lebo som sa ja a záhadne ani Lea neučili.
,,Nie nemusí nám dávať prednosť, hovorí sa že najprv starší, potom krajší!"
,,Vidíš Artur, ale ti naložila, tak poď odpovedať."
Rýchlo sme sa naučili pokial Artur odpovedal. On dostal dvojku. Po ňom išla odpovedať Lea a na to že sa učila troj stranove učivo iba 10 minút dostala jednotku. A idem na rad ja, skoro všetko som vedela a to čo nie tak mi poradila Lea a dostala som jednotku. No čo by som bez nej robila? Asi by som sa zbláznila.
Je koniec vyučovania a ja idem konečne domov.
,,Ahoj mami, už som prišla."
,,Ahoj, bol tu najaky chalan a nechal ti tu obrovskú čokoládu."
,,Mne? a čokoládu? a ako vyzeral?"
,,Mal čierne vlasy a krásne hnedé oči."
Kto to mohol byť? Nikdy som sa zo žiadnym chalanom nebavila a okrem toho mam svoj nazor na chlapov. Ale toto ma fakt prekvapilo!
Tak čo hovoríte na moju prvú kapitolu? Možno sa vám nepáči ale to chápem a kľudne mi to povedzte, ja som neni moc talent na takéto veci. A píšte do komentu čo sa vám páčilo a čo nie. Za chyby sa ospravedlňujem keďže slovina mi moc nejde 😊. Za vote a komenty ďakujem.
Daduuuš 😋
